Od tŕnia k láske

31.Tajná skrýša :)

Eliška Smithová:

Čakanie na večer bolo naozaj veľmi zdĺhavé i keď sa to veľmi čakaním nazvať nedalo. Skôr by som to nazvala zmierenie sa s osudom. Možno som mohla niekam vypadnúť, ale načo by som mala utekať zo svojej vyhriatej postele? Skrz neho? To by ma ani nenapadlo. Svoju posteľ mám rada a hlavne, keď som zakrytá perinou. Tou som zakrytá vždy aj vo chvíli, keď vonku sa pohybuje teplota nad 40°C. Nepýtajte sa ma prečo, proste je to tak.

„Počula si to? Niekto klopal!"

Vyskočila z postele, nadšená Veronika. V tej chvíli som začala obhmatkávať postel a hľadať tajný gombík, ktorý ma dostane do tajnej skrýše.Asi som v detstve pozerala až príliš často Totally Spies. Po minúte som to však vzdala. Toto je asi prvýkrát, čo ma moja postel sklamala. A to som jej tak veľmi verila!

„Eliška,neuveríš kto prišiel!"

Skríkla Veronika, keď už stála pri dverách.

„Santa Claus to asi nebude."

Pokrútila som hlavou, keďže som dobre vedela, kto stojí za dverami. Jeho vôňu som cítila až pri svoju postel až tak veľmi bol nastriekaný. Čo sa snaží pozabíjať všetok hmyz zo svojho okolia?Tipujem, že tá jeho vôňa je pre ne ešte horšia ako nejaký prípavok proti hmyzu. Síce ak to vôbec vôňou môžem nazvať.

„Nie,Santa to nie je, ale je to rozhodne lepšia spoločnosť."

„Otom pochybujem."

Prevrátila som sa na bok ku stene. Možno som aj v tej chvíli čakala, že stena ustúpi a ja budem môcť prejsť na druhú stranu. Že by som si tento nápad zobrala z Pošty pre teba?

"Nemala by si pochybovať. Nechám vás tu o samote."

Zasmiala sa a ja som mala chuť si rozbiť hlavu o tú stenu, ktorú som tak veľmi hypnotizovala.

"Ahoj,Eli."

Pozdravil sa mi Tomáš. Už ten hlas poznám, bohužiaľ.

"Nekomunikuješ so mnou?"

Zasmial sa, keďže ma nepočul odzdraviť sa.

"Nekomunikuješ."

Odpovedal si po chvíli sám sebe a sadol si na moju posteľ. Na moju! Ako sa vôbec opovážuje! Ešte mi tým smradom nasiakne!

"Mrzí ma to."

Ospravedlnil sa mi a ja som pocítila jeho ruku na mojom pleci. Hneď v tej sekunde som ju dala preč a otočila som sa k nemu.

"To už nikdy nerob!"

Skríkla som nahnevane a on na mňa vypleštil oči. Som zvláštna, keď netúžim po jeho dotyku?

"Takže hovoriť vieš."

"Nie,neviem."

Prevrátila som očami a opäť som sa mu otočila chrbtom.

"Ale vieš a si roztomilá, keď sa hneváš."

Opäť sa zasmial a znova som zacítila to jeho chápadlo na mojom pleci.

"Povedala som ti, že to už nemáš nikdy robiť!"

Skríkla som ešte raz, ale myslím, že ešte hlasnejšie ako pred tým a to som si myslela, že sa to hlasnejšie ani nedá.

"Pozeraj sa na mňa a už to nespravím. Jedine ak..."

"Jedine ak čo?"

Neznášam,keď niekto nedokončí svoju vetu či myšlienku. Načo to hovorí,keď to nedokončí?!

"Jedine,ak by si si to sama priala."

"Nato zabudni."

"Veď uvidíme."

Zasmial sa. Čo mu je vtipné? To, že kvôli nemu až pením?

"Nesmej sa!"

"Nemôžem?"

"Nemôžeš!"

"Ty si hrozná sekera."

"Sekera je ostrá, tak radšej drž jazyk za zubami."

"Prečo sa tak veľmi hneváš? Veď som ti nič nespravil."

"Nie,vôbec..."

Povedala som ironickým podtónom.

"To ťa až tak veľmi urazilo, že ten darček nebol odo mňa?"

"Povedal si, že je to tvoj macko."

"Lebo si ma k tomu dotlačila."

"Ja teba?"

"Áno lebo ja som nechcel vyzerať pred tebou ako totálny idiot, ktorý beží do triedy len kvôli tomu, že ťa chce vidieť. Spokojná?"

Zostala som nemo na neho pozerať. Naozaj to povedal?

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. Ospravedlňujem sa, že som dlho nepísala, ale potrebovala som trošku vypnúť. :)