Od tŕnia k láske

51.Červená :)

Eliška Smithová:

Doteraz neverím tomu, že som nakoniec s Danovým návrhom súhlasila. Možno mi len trošku preskočilo v hlave a o chvíľu si to rozmyslím. V poslednú dobu robím stále nejaké nerozumné rozhodnutia. Jedno dokonca robím v tejto chvíli. A nie, nie je to ples. 

"Si si tým istá?" 

Opýtala sa ma mama, keď som jej prezradila svoju túžbu.

"Áno, som."

Stála som si za svojím. Netuším, čo ma to napadlo, ale viem, že to, čo som začala, tak chcem aj dokončiť.

"Veď si hovorila, že vďaka červenej farbe si iná, ako všetky ostatné." 

Čudovala sa mamina. Poprosila som ju totiž, aby mi vlasy vrátila do pôvodnej farby. Viem, že už nikdy nebudú také, aké boli pred tým, ale chcem sa im, čo najviac priblížiť. 

"Zmenila som názor. To sa stáva často."

Usmiala som sa na ňu. Uvedomila som si totiž, že červené vlasy nerobia človeka iným. To robí naše vnútro. Ak sa naša povaha priblíži k ostatným, vtedy sme ich kópie. Nie vtedy, keď sa navzájom vzhľadovo podobáme. Hovorí sa, že na svete existuje veľa dvojníkov. To vám dosvedčí aj váš občiansky preukaz. Je to normálne. I kvôli tomu by sa malo dbať hlavne na to vnútro človeka. Znie to síce ako klišé, ale práve vo vnútri sa všetci líšime. Taktiež som si uvedomila, že je zbytočné, aby ste ľuďom ukazovali, že ste iný. Aj tak si vás sami zaškatuľkujú tak, ako im to vyhovuje. I z toho dobré človeka, spravia sviňu. A preto ani nezáleží na tom, čo si o vás myslia ostatní. Záleží len na tom, ako sa vnímate vy sami! 

"Tak poďme na to."

Zasmiala sa a pustila sa do práce. Bol to dosť náročný proces, ale nakoniec sme sa dopracovali k slušnému výsledku. Mám šťastie, že moja mamina kedysi pracovala ako kaderníčka a tak moje vlasy teraz nevyzerajú ako nejaká slama.

"No sestrička, rád ťa opäť vidím. Dlho si sa tu neukázala." 

Žartoval Daniel, keď ma zbadal. Vážne mám ísť s ním na ples? Veď je to verejná samovražda.

"Neukázala som sa len skrz to, že som chcela mať od teba pokoj." 

Vrátila som mu úder a on sa len hlasno zasmial. Potom si sadol vedľa mňa, keďže som sedela za stolom a jedla kuracie nugetky s hranolkami. 

"Vrátila sa ti chuť do jedla?" 

Zasmial sa, keďže jedlo mizlo z taniera, ako keby som ho vysávala.

"Trošku. Je to výborné. Ani ty by si neodolal." 

Povedala som a pokračovala som v jedení. Milujem ten pocit, keď sa napĺňate kúskami šťastia, v podobe hranoliek.

"Ale odolal. Ja sa najem na plese." 

Prezradil mi Daniel. Vždy jedávame spoločne pri stole, ale vzhľadom na to, že sa nám zmenili plány, tak spoločné stretnutie už nestíhame.

"Ty tam ideš len skrz jedlo, že áno?" 

Začala som ho podozrievať. Nikdy som totiž nepočula o tom, že by obľuboval spoločenské tance. 

"Ako si ma prekukla?" 

Zasmial sa a potom sa zodvihol zo stoličky. 

"Ale idem tam aj skrz priateľku, nezabúdaj." 

Usmial sa a potom sa vybral preč z kuchyni. Tipujem, že sa išiel prezliecť, keďže ešte stále pobehoval v teplákoch. To mi pripomína, že tiež by som sa mala už pripraviť. Postavila som sa teda tiež zo stoličky a rozlúčila som sa s mojimi nugetkami. Vyzerá to tak, že už žiadna z nich nenavštívi moje ústa. Budú mi chýbať. Zvláštne, ako si človek dokáže naviazať blízky vzťah k veciam, ale k ľuďom, to ide tak veľmi ťažko. Keď som už bola v izbe, tak som sa začala obliekať do pripravených šiat. Rozlúčila som sa so svojím pohodlím. Alespoň na chvíľu. Hneď akonáhle som bola prezlečená, tak som pochopila, prečo šaty tak často nenosím. Necítila som sa v nich totiž ako ja. Potom som si už len spravila vkusný drdol a obula som si topánky na vysokom podpätku. Ak sa dnes nezabijem, tak už asi nikdy.

Ďakujem krásne za komentáre. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :) Taktiež budem rada, ak podporíte knižku/projekt Pomôžeme si. :)