Od tŕnia k láske

37.Svine :)

Eliška Smithová:

Ešte chvíľu som sa pozerala na krvavú tvár Maťa. V hlave som si premietala, čo som to práve urobila. Zachovala som sa ako ten najväčší kriminálnik. Ani som sa nenazdala a všetky oči boli na mne. Asi plán, že tu budeme potajme a nikto si nás nevšimne, práve stroskotal na mojej šikovnosti. 

"Kto ste?"

Spýtala sa nás spolužiačka. To je také úžasné, že pár dní už zdieľame rovnakú triedu a aj tak nám nevie prísť na meno. A to som si myslela, že som vďaka Tomášovi, to najnenávidenejšie dievča na škole. Asi som sa mýlila, keďže ma ani hviezda našej triedy nepozná. 

"Kto ste?!"

Spýtala sa nás druhýkrát, ale tentokrát hlasnejšie. Už som len čakala, že sa na nás rozbehne jej ochranka. Až tak pôsobila dôležito. Nakoniec ju však ani nepotrebovala, keďže ja som sa odšikovala sama. Keď som bola na chodbe, tak som zacítila sladký pocit slobody. Dokonca aj vzduch tam bol lepší, ako vnútri. Čakala som chvíľu na Maťa, ale ten sa neobjavoval. Asi si ho tam nakoniec nechali. A tak mi nezostalo nič iné než sa vrátiť do svojej izby. Rátala som s tým, že tam už nebude Tomáš, ale asi som sa trošku prerátala. Sedel totiž na gauči, hneď vedľa Veroniky.

"Aha, kto prišiel!"

Zdvihla sa Veronika, keď ma zbadala.

"Čo tu robíš?"

"Patrí to tu aj mne."

Zareagovala Veronika na moju otázku.

"Ja viem, ale ja som myslela, že čo tu robí on..."

Neskrývala som svoju zlosť. To sa naozaj musí všetko točiť okolo neho? 

"Utešuje ma."

Až teraz som zbadala jej oči. Boli v nich vidieť slzy. Plakala...

"Čo sa stalo?"

Podišla som k nej bližšie. 

"Mišo si našiel druhú."

Prezradila mi a ja som ju hneď priateľsky objala. Vedela som, že by sa mala od neho držať ďalej. I to, že by na neho mala zabudnúť. Je to chlapec inej ligy. Nikdy by nezakopol o ňu, tak ako by nezakopol Tomáš nikdy o mňa. Občas mám pocit, že za všetko môže len naša stávka. Prečo by inak márnil so mnou čas? A prečo by sa kvôli mne trepal až sem? Podľa mňa len chce docieliť, aby som sa do neho zamilovala. Lenže toho sa nikdy nedožije. To by to nemohol byť on. 

"To je mi ľúto. Ty si tiež nájdeš iného a lepšieho."

"Neexistuje lepší."

"To máš pravdu. Každý je totiž rovnako sprostý a zlý. Chlapci sú svine. Najlepšie pre teba bude, keď dáš zbohom každému z nich."

Možno zo mňa hovoril hnev, ale v tej chvíli som neznášala všetkých. Normálne by som bola rada, keby sa svet vyprázdnil o tieto zvláštne tvory.

"Ehm..."

Odkašlal si Tomáš asi preto, aby dal vedieť, že sa tiež nachádza v miestnosti.

"A on je tiež jedným z príkladov."

Ukázala som na neho, čo ho až tak urazilo, že odišiel preč. Asi už išiel spať a snívať o svete, v ktorom niečo znamená. Pretože v tomto, neznamená nič. Nie je ničím zvláštny. Je obyčajný. Tak nech si nemyslí, že je niekto, z ktorého budú padať dievčatá do kolien. Nikdy sa takto neponížim. Nikdy...

"Musela si byť ku nemu taká zlá?"

Zareagovala Veronika, keď odišiel.

"Môžem byť aj horšia."

"Veď ti nič nespravil. Len ťa pobozkal."

Len? Len? Toto je len? Privlastnil si moje pery, ako keby mu patrili. Toto nie je len!

"Ako o tom vôbec vieš?"

Začudovala som. Nič som jej totiž neprezrádzala.

"Sám mi o tom povedal. A dokonca mi prezradil aj niečo, z čoho by si zostala na mäkko."

"A čo to bolo?"

"To ti určite raz povie sám. Keby si ho nevyhnala, tak by si už o tom možno aj vedela."

"Tak možno bude lepšie, keď to vedieť nebudem. Aj tak ma to nezaujíma."

Tvárila som sa nezaujato. I keď neviem či sa mi to darilo.

"Čo máš s rukou? Krvácaš."

"Nie, neboj sa. To nie je moja krv."

"A koho?"

"Maťa, trochu som ho uderila."

Prezradila som jej a ona hneď vypúlila oči. Asi nevyzerám zrovna ako nejaký bojovník...

Ďakujem krásne za prečítanie. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. :)