Od tŕnia k láske

44.Lievance :)

Tomáš Mirček:

Začal víkend a s ním aj odreagovanie sa od školy. Žiadne povinnosti a žiadny stres. Nie, že by som sa niekedy svojim povinnostiam venoval, ale určite viete, ako to myslím. Najviac mi však chýbali tie dlhé noci, kedy človek môže vstať z postele hocikedy, kedy si to zmyslí. Akonáhle je škola, tak aj noc sa skracuje. Vtedy mi musí stačiť len pár hodín na to, aby som sa zobudil a bol schopný naplno fungovať. Podľa mňa je to dosť nereálna predstava. Nikto nedokáže byť fit po pár hodinách. Takže vôbec nechápem, prečo sa profesori čudujú, keď som cez prvé hodiny unavený a občas si trošku aj zdriemnem. 

"Už si hore, srdiečko?"

Začala klopať na moje dvere mama. Už totiž vie odhadnúť, o koľkej hodine vstávam a hlavne už počula moje pesničky, ktoré som mal zapnuté na plné volume. 

"Hej!"

Skríkol som a stíšil som hudbu, aby som ju lepšie počul.

"Pripravila som ti lievance." 

Oznámila mi a mne sa hneď objavil na tvári široký úsmev. Milujem to jedlo. 

"Nechaj ho pri dverách, pôjdem si poň."

Povedal som jej, keďže sa mi nechcelo chodiť až k dverám, aby som ich otvoril a k tomu som práve mal rozbehnutú hru, ktorá sa nedá stopnúť.

"Ale zober si to rýchlo, nech ti to nevychladne." 

"Neboj sa, hneď si po to pôjdem."

Veď také chutné jedlo by som si predsa nenechal vychladnúť. Chvíľu som ešte čakal či sa ozve moja mama a keď som si bol istý tým, že odišla, tak som si hlasitosť hudby opäť zvýšil. O pár minút sa však opäť ozvalo klopanie.

"Povedal som, že si to prídem zobrať!"

Skríkol som, keďže ma opäť vyrušila pri mojej hre. Neznášam, keď to robí.

"To som ja, Sabína."

Ozvalo sa za dverami a ja som hneď vypol hudbu a rozbehol sa k dverám. Nemôžem predsa vyzerať ako nevďačný leňoch. 

"Ahoj, čo tu robíš?"

Opýtal som sa jej, keď som otvoril dvere.

"Toto je asi tvoje."

Podala mi do rúk lievance, ktoré mi položila mama pred dvere.

"Áno, už som si ich chcel zobrať. Poď ďalej."

Usmial som sa na ňu a pozval som ju dnu do môjho kráľovstva. Keby som vedel, že tu budem mať návštevu, tak by som mame povedal, aby mi to tu upratala. Mám tu totiž hotový chliev.

"Čo tu robíš?

Opýtal som sa jej znova, keď sme už sedeli na gauči, ktorý bol obhádzaný oblečením. Na moje prekvapenie jej to vôbec nevadilo a dokonca to vyzeralo tak, že si to ani nevšimla. Hneď som vedel, že jej návšteva má vážny charakter.

"Zomrel mi otec a ja som len nevedela, že za kým mám ísť."

Zdôverila sa mi a vzápätí sa rozplakala. Čakal som čokoľvek, ale nie toto. Neverím tomu, že som bol prvý človek, ktorý ju napadol, v takejto situácii. 

"Úprimnú sústrasť. Veľmi ma to mrzí."

Povedal som úprimne a silno som ju objal. Nikto odo mňa neočakáva pomoc. Aspoň nie takú emocionálnu, keďže ma považujú za bezcitného. Možno práve pre to, bola jej návšteva pre mňa šokom. 

"Čo sa mu stalo?"

Opýtal som sa jej zo zvedavosti, keď už sme boli pár minút ticho.

"Spáchal samovraždu. Bol v nejakých dlhoch a nevedel, čo má robiť. Vinil sa za to, že nás dostal do problémov."

Prezradila mi Sabína fakty, ktoré boli až príliš súkromné. Musí mi naozaj veľmi veriť. No akonáhle to povedala, tak som sa zmohol len na to, aby som sa postavil zo svojho miesta. Otočil som jej chrbtom. Nie kvôli tomu, že by ma netrápilo to, že trpí. Alebo kvôli tomu, že by som bol alergický na smutné dievčatá. To nie! Skôr ma však desila predstava, že jej otec spáchal samovraždu. Tento fakt ma veľmi zabolel pri srdci. A prečo ma to tak veľmi vzalo? Lebo môj otec to spravil pred pár rokmi tiež. 

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)