Od tŕnia k láske

13.Príspevky :)

Tomáš Mirček:

Keď Eliška odišla, tak som zostal trochu zaskočený. Ona mi nepovedala ani ahoj? To ma až tak neznáša? Veď na to nemá žiadny dôvod! Sakra! Mal som čo robiť, aby som nahlas nevybuchol. Držal som si ruky v päsť a moje vnútro kričalo.

"Si v poriadku?"

Opýtala sa ma sesternica, keď zbadala môj nahnevaný výraz.

"Hej, som."

Prečo by som nemal byť? Skrz to dievča, ktoré o mňa nejaví ani ten najmenší záujem? Veď keď som jej ukradnutý, tak načo by ma mala zaujímať? Prečo by mi jej správanie malo trhať žily? Je to len obyčajné dievča, nič viac.

"Nevyzeráš tak."

Poznamenala. Áno, možno vyzerám ako besné zviera alebo ako masový vrah, ale viem s istotou povedať, že mi nič nie je.

"Asi by som mal už ísť."

"Veď si len teraz prišiel."

Nebol som s ňou ani hodinu a už sa chcem vrátiť domov. Prečo?! Rád s ňou trávim čas a tak je toto moje správanie úplne nepochopiteľné.

"Na niečo som si spomenul."

"Na čo?"

Vyzvedala Veronika. Musia byť ženy až tak veľmi zvedavé? To nemôžu len prikývnuť a viac sa nezaujímať?

"Sľúbil som, že doma povysávam."

Povedal som jej prvé klamstvo, ktoré ma napadlo.

"Ty?"

Začudovala sa. Nie som jeden z tých chlapcov, ktorí trávia čas s domácimi prácami. Na to slúžia ženy, to je môj názor. Chlap má zas zarábať na tie ich hovadinky, ktoré stále kupujú. Takže je to vyrovnané.

"Áno, ja."

"Vážne si v poriadku? Správaš sa ako vymenený."

Stále ma obviňovala. To je také ťažké uveriť tomu, že by som dokázal mame pomôcť? Keď sa tak nad tým zamýšľam, tak by som tomu ani sám neveril. Pozná ma a to sa nezaprie.

"Trošku ma bolí hlava."

Vyhovoriť sa na bolesť je už asi hranica zúfalstva. Ale čo iné som mal povedať? Veď ani sám neviem vysvetliť svoje konanie.

"To už všetko vysvetľuje."

Usmiala sa. Všetkému slepo uverila. To je super, keďže aspoň už nemusím vymýšľať ďalšie hlúpe výhovorky. Nerád klamem svojej rodine, ale radšej klamať ako si priznať nejaké zmiešané pocity, ktoré mi sídlia vnútri.

"Ahoj."

Rovno som sa s ňou rozlúčil. Samozrejme nemohlo chýbať ani objatie.

"Ahoj a daj si nejakú tabletku."

Zasmiala sa a ja som si otvoril dvere. Potom som sa vybral naspäť ku mne domov. Keď som prišiel, tak mama už spala ako zvyčajne. Vybral som sa do svojej izby, kde som si začal pozerať svoje obľúbené seriály. Vždy sa do toho tak vžijem, že to stihnem dopozerať za pár dní. Na to som obrovský talent. Aj v tento deň som si pozrel minimálne 7 častí. Moja mama zvykne hovoriť, že ja už z tých seriálov žijem. No čo už. Niekto má za záľubu športovanie a niekto pozeranie seriálov. Bojím sa toho dňa, kedy si uvedomím, že som videl posledný dobrý seriál. Toto sú chvíle, ktoré milujem. Môžem pri tom vypnúť a ja som jeden z tých, čo si vždy predstavuje, že je hlavná postava. Asi som zvláštny. Keď som si už zapínal ôsmu časť, tak mi prišlo upozornenie. Niekto ma označil na fotke a bol to samozrejme môj dobrý kamarát Michal. Bola to fotka, kde som obklopený prváčkami. Dobre som si prezrel fotku, ale Elišku som si vôbec nevšimol. Buď nebola v triede alebo sa nachádzala niekde za mnou. A vlastne prečo sa ju vôbec snažím nájsť? Veď je to úplne jedno či sa na tej fotke nachádza. No nie? Prechádzal som si ďalej príspevkami. Máš ma rád, daj like. Daj like a ohodnotím ťa. Ak nedáš like zje ťa strašidlo. Zdieľaj tento príspevok inak budeš mať nešťastie.Ach! Tí ľudia sú hlúpi a naivní. Čo si s týmto chcú dokázať? Michal Boldiš a Eliška Smithová sa stali priateľmi. Počkať čo? Pretrem si oči, ale stále tam vidím tie dve mená. To nie je možné!

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)