Od tŕnia k láske

58.Srdiečko :)

Tomáš Mirček:

"Ahoj, srdiečko." 

Pozdravil som sa Eliške, ale omnoho jemnejším hlasom, ako keď som sa prihováral k agresorom. 

"Volám sa Eliška."

Hneď ma napomenula a prevrátila očami. Musel som sa zasmiať, keďže aj v tejto situácii si držala svoju vážnu a nedotknuteľnú tvár. 

"To ja viem zlatíčko. Ja si pamätám mená svojich frajeriek." 

Pozrela sa na mňa zmäteným pohľadom. Vôbec nechápala, o čom tam hovorím.

"Čože?"

Zareagovala prekvapene, čo som mohol od nej očakávať. Priblížil som sa bližšie a chlapci od nej odstúpili. Občas je fajn mať na škole dobré meno. Potom vás všetci rešpektujú a hlavne, keď ide o vašich spolužiakov. 

"Ty s ňou chodíš?"

Spýtal sa ma prekvapene Jakub a Lukáš s Danom sa na mňa tiež zvláštne pozerali. 

"To som vám ešte nehovoril?" 

Zatváril som sa zaskočene. Našťastie som celkom dobrý herec, keď ide o lásku. I keď občas som až taký dobrý, že sám neviem rozpoznať, čo je herectvo a čo nepredstieram.

"Nie, nehovoril. Celý rok na nás totiž zabúdaš i s Michalom."

Ozval sa Lukáš. Od začiatku štúdia sme totiž boli nerozluční kamaráti a vždy sme sa čakávali pred školou. Tento rok sa však niečo zmenilo. Asi som riešil iné veci, ako ma pred tým zaujímali. Dokonca ani za školu som tak často nechodil ako kedysi. Že by som sa úplne zmenil a na nich zabudol? 

"Prepáčte, ale riešil som si svoj vzťah a myslím, že Michal mal podobné dôvody ako ja."

Snažil som sa ospravedlniť. Neviem, čo ma to napadlo. Nikdy sme si nehovorili slovo prepáč. Boli sme nevychovaná partia bláznov. 

"Ty si povedal prepáč? Dobre som počul?"

Zatváril sa zhrozene Kubo. Asi si myslí, že som úplne zmenený. Lenže keď nad tým premýšľam, tak niečo je na mne naozaj nové i keď neviem, čo to je.

"Áno, mrzí ma to, že som vás nechal. Boli ste moji najlepší kamaráti a navždy nimi aj budete i keď vám to nedávam najavo. Len som sa rozhodol pre iný štýl života, ako preferujete vy. Neodsudzujte ma za to. Chcem byť poctivý a žiť vážny život. Nielen si všetko užívať."

Mal som pocit, že všetkým padla dole sánka. Nikdy som nedával takéto citové prejavy. Čo je to so mnou? Je možné, že sa človek zmení za takú krátku chvíľu? A čo tú zmenu spôsobilo?

"Najlepší kamaráti?"

Začudovala sa Eliška, ktorá bola očividne prekvapená z iného dôvodu, ako ostatní. 

"Nie sú to až takí hlupáci. Len občas sa nesprávajú podľa noriem." 

Snažil som sa ich zastať i keď myslím, že to nemalo žiadny účinok. Veď keby som neprišiel včas, tak neviem, čo by jej urobili. Hanbím sa za to, že sa takto zachovali, ale sú súčasťou môjho života a nech sú akíkoľvek, tak si ich budem brániť. Oni to spravili pre mňa tiež veľakrát. 

"Máš zvláštnych kamarátov. Aspoň viem, že po kom to máš."

Vyzerala byť veľmi nahnevaná a dokonca tak aj hovorila. Myslím, že toto je niečo, čo im len tak ľahko neodpustí a mne zas nezabudne to, že som sa ich zastal.

"Ty dobre vieš, aký som. Tak ma už prestaň porovnávať s ostatnými chlapcami. Myslím, že som ti už veľakrát dokázal, že som iný ako všetci ostatní. Že som spravil všetko kvôli tomu, aby som ti dokázal, že ja nie som sviňa. Bolo toho azda málo?!"

Už som vybuchol. Celú dobu som sa snažil, aby som zmenil jej pohľad na mňa, ale vždy to bolo neúspešne. Všetka snaha bola márna. Stále som bol v jej očiach rovnaký, nech som už robil čokoľvek. 

"Fíha, partnerská hádka! Ešte sa kvôli nám rozídete." 

Začal pískať Lukáš, ktorého očividne pobavilo, že sme boli obaja na nože.

"Aspoň vieme, že nie som jediný, s ktorým si to dnes neužije."

Zasmial sa Jakub a v tej chvíli som silno zovrel päsť. Snažil som sa upokojiť, aby som nikomu neublížil, ale bolo to veľmi náročné.

"Ona by nedala nikomu."

Zareagoval Daniel, ktorý bol pravdepodobne novým členom mojej starej partie.

"Plúcko? Myslím, že by sme už mali ísť."

Ozvala sa Eliška. Naozaj povedala množné číslo? Alebo sa mi to len zdalo?

"Ideš? Alebo mám ísť sama?"

Usmiala sa na mňa. Prikývol som jej, keďže na slová som sa nezmohol. V tom som zacítil, že sa ma dotkla. Uvoľnil som svoju päsť a naše ruky sa spojili. Ešte chvíľu som sa na ňu nechápavo pozeral, keď v tom sa opäť ozvala.

"Chodíme spolu, tak čo je na tom zlé, že chcem ísť s tebou do školy?" 

Hneď mi došlo, o čo ide. Aj ona sa práve dala na herectvo.

"Áno, chodíme spolu a preto by som bol cvok, keby som nespravil toto."

Povedal som pobavene a perami som sa priblížil k tým jej. 

Ďakujem krásne za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. :) Taktiež budem vďačná, ak podporíte projekt/knižku: Pomôžeme si. :)