Od tŕnia k láske

33.Čas :)

Eliška Smithová:

Započula som zabuchnutie dverí. Uľavilo sa mi, už nemusím skrývať svoje slzy. Prečo vlastne plačem? Ani nechápem, čo je to so mnou. Čo sa ma tak dotklo? Plačem kvôli nemu? Veď je to len obyčajný sukničkár! Prebuď sa! Eliška, prebuď sa, sakra! Otočila som sa k dverám, ktorými pred chvíľou odišiel. Neviem prečo som to robila. Aký to má zmysel? Veď sú to len dvere. Tie mi náladu nezlepšia. Či? Lenže, akonáhle som sa otočila, tak som nezbadala len zavreté dvere. Zbadala som  jeho. Tomáš ešte stále bol pred nimi. 

"Čo tu robíš? Veď som počula zabuchnutie dverí!" 

Nechápala som. Mám fatamorgánu? Som zdrogovaná? Alebo prečo ho vidím?! 

"Prepáč."

Usmial sa na mňa a otvoril dvere. Potom ich hneď zavrel. Bez toho, aby odišiel. Chcel mi len ukázať, že ako je možné, že je tu. 

"Super, zas si mi klamal."

Ironicky som mu zatlieskala a potom som si prekrížila ruky. Tento chlapec je génius! Človek je na neho nahnevaný, že klamal. Dokonca schytá za to aj facku a čo urobí? Zaklame ešte raz. Veď prečo nie? Veď predsa môže. 

"Chcel som vidieť tvoje oči, pred tým než odídem."

V okamihu som sa opäť otočila a snažila som si rukou zotrieť slzy z tváre. Lenže z očí padali nové a nové kvapky sĺz. Super, už ani tie nespolupracujú. Najprv ma zradí postel a teraz aj oči. Tak komu môžem už veriť? Keď nemôžem veriť ani sama sebe?

"Nemusíš to schovávať, viem, že plačeš." 

"Wau, niekto je to všímavý." 

Opäť som povedala svojím ironickým podtónom. Snažila som sa pôsobiť drsne, ale v skutočnosti som bola až príliš krehká. 

"Nebuď taká zlá." 

Zasmial sa. Ja tu plačem a jemu je do smiechu. Akože ďakujem. A potom, že prečo ho nemám rada. Teda...

"Nie som!"

"Plačeš a aj tak si ako nabrúsená kosa."

"Už nie som len sekera, ale najnovšie som už aj kosa?"

Pokrútila som nad tým hlavou. Tieto jeho prirovnania milujem.

"Nemyslel som to zle. Len by si si nemala od seba odlakávať ľudí."

"To nerobím."

"Ale áno, robíš."

Jeho hlas bol stále hlasnejší, ale nebolo to spôsobené tým, že by ho sám dobrovoľne zvyšoval. Skôr to bolo spôsobené tým, že sa stále viac a viac ku mne priblížoval. Počula som jeho kroky. 

"Prečo plačeš? Kvôli mne?"

"Áno kvôli tebe. Lebo mi tá tvoja vôňa vošla až do očí. Nabudúce sa menej sprejuj a aspoň sa vyhneme týmto komplikáciám."

"Si zlá klamárka." 

Opäť sa zasmial. Už mi ten smiech lezie krkom. 

"Som výborná klamárka."

"Nie si. Ani náhodou."

"Som aj náhodou!" 

Skríkla som. Možno ani nie kvôli tomu, že by som bola na neho nahnevaná, ale skôr kvôli tomu, že som bola nervózna. Cítila som totiž, že už je až príliš blízko. Už dávno prekročil moju osobnú zónu. 

"Nie si."

Pošepkal mi do ucha a ruky si opäť priložil na moje boky. Cítila som, že sa mi moju dýchanie zrýchlilo aspoň o 120%. 

"Prečo si plakala?" 

Pošepkal mi opäť. Kľudne mi to mohol povedať hlasnejšie. Nepotrebujem, aby mi šepkal do ucha. 

"Klamal si mi."

Dostala som zo seba. Dobrovoľne som sa priznala k tomu, že som plakala skrz neho? Asi nie som v poriadku. Už si naozaj začínam myslieť, že ma niekto zdrogoval. Takto sa totiž nechovám. Toto nie som ja. 

"A to ťa rozplakalo?" 

"Prestaň mi šepkať do ucha!"

Skríkla som a on sa hneď odo mňa vzdialil s obrovským smiechom. 

"Dobre nebudem, len nebuď agresívna. Rád by som sa dožil zajtrajšieho dňa."

"Aj sa dožiješ, ak hneď teraz odídeš. Ak nie, tak nezodpovedám za svoje konanie!" 

"Tak to sme teda na tom rovnako."

"Nechápem, ako to myslíš?"

Otočila som sa smerom k nemu.

"Máš minútu na to, aby si odišla. Inak nebudem zodpovedať za to, čo spravím." 

Pritlačil si ma bližšie k sebe a uprene na mňa pozeral. Čo mám teraz robiť? 

"Tik-tak, čas ti beží."

Zasmial sa a hlavu sklonil k mojej. 

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Budem vďačná za všetky komentáre a hodnotenia. A prajem všetkým krásne sviatky. :)