Od tŕnia k láske

47.Bratia :)

Eliška Smithová:

Vybrala som sa hneď do svojej izby. Možno som tam hľadala ticho a prázdno, ktoré v kuchyni nebolo. Lenže som sa prepočítala, keďže ešte stále mám svojich dvoch mladších súrodencov, ktorí obývajú moju izbu. 

"Elinka!"

Rozbehli sa hneď za mnou, akonáhle som otvorila dvere.

"Chýbala si nám."

Ozval sa Dominik a silno ma objal. Jeho objatie hneď nasledoval aj Filipko, ktorý mi hneď začal pusinkovať moju ruku. Hm, načo mi je nejaký chlap? Veď mám týchto dvoch, ktorí sú asi jediní gentlemani na tejto planéte. I keď možno po čase vyrastú a stanú sa rovnakými, ako aj ich starší súrodenci. Mám ich rada, ale vernosť im veľa nehovorí. A vlastne, ktorý muž dokáže byť v dnešnej dobe verný? Ženy sú čím ďalej krajšie a atraktívnejšie, možno by bolo pre nich hlúpe, keby patrili len jednej. Je to však len moja domnienka, keďže sa do nich vôbec nerozumiem a nie som chlap. Keby som ním bola, tak sa zaľúbim asi len sama do seba. Nie, že by neexistovali aj milé dievčatá, ale ja v tejto dobe už naozaj nikomu neverím a je mi jedno, že aké je to pohlavie. Všetci sú falošní.

"Budeš tu dlho?"

Opýtal sa ma Filipko a vyčaroval na mňa ten najzlatší úsmev. Najradšej by som mu povedala, že už nikdy neodídem, ale to by som klamala. Mám totiž len pár dní na to, aby som tu pobudla.

"V pondelok musím ísť preč."

"Musíš? Mama hovorí, že človek musí len zomrieť."

"To síce hovorí, ale keby som nechodila do školy, tak nie som múdra. Nemala by som zamestnanie a ani peniaze, za ktoré by som si v budúcnosti kúpila dom."

Vysvetlila som mu. Nikdy mi veľmi vysvetľovanie nešlo, ale našťastie ma vždy vedel pochopiť až tak dobre, že som v tom už pokračovať nemusela. 

"Nemusíš si kupovať nový dom. Môžeš navždy bývať s nami. A náš sused tiež nemá dokončenú školu a peniaze má."

Ozval sa môj druhý brat, ktorý vždy musí nájsť háčik aj v tom, kde sa žiadny nenachádza. Ale musím uznať, že vysvetlenie a riešenie nájde naozaj vo všetkom. 

"To nie je také ľahké." 

Postrapatila som ho po vlasoch a hneď na to som postrapatila aj druhého brata, aby si navzájom nezávideli. 

"Chlapci, jesť!"

Zakričala na nich mamina a Dominik sa rozbehol za ňou ako formula. Len Filipko zostal stáť na mieste.

"Ty nejdeš?"

Opýtal sa ma prekvapene. Som známa tým, že zjem aj to, čo sa zjesť nedá. Kvôli tomu všetci hádžu také pohľady.

"Nie som hladná."

"Jedla si už?"

"Áno, jedla."

Zaklamem mu a potom spokojný s odpoveďou, odchádza za mamou. A ja po dlhej dobe opäť zostávam sama. Občas je ticho najlepšou rečou a samota je tým najlepším spoločníkom. Zvláštne a nepochopiteľné, ale je to tak. Ľahla som si na svoju posteľ, pustila som si na mobile pesničky a relaxovala som. V tom sa však dvere opäť otvorili a dnu vkročil môj brat. Asi by som ho mala nazývať menom, aby ste sa dovtípili, o ktorého sa konkrétne jedná. Tentokrát to bol Dano. Nikdy do našej izby nechodí. Väčšinou si od nej drží odstup, keďže ja som vždy agresívna, akonáhle sa začne zabávať s predmetmi v mojej izbe.

"Môžem?"

Opýtal sa ma, keď zbadal môj prekvapený a nahnevaný výraz zároveň.

"Už tu si. Tak prečo sa pýtaš či môžeš ísť dnu?"

Pozastavím sa nad jeho logikou a on sa len zasmeje. Potom príde ku mne a sadne si vedľa mňa na posteľ.

"A ešte si tu aj s jedlom? Chceš mi tu nechať omrvinky?"

Pozriem sa na jeho ruky, v ktorých drží tanier s volským okom a s rožkami. 

"Vlastne, to je pre teba."

"Pre mňa?"

"Nechceš jesť s nami. Tak som ti jedlo priniesol sem."

Povedal a položil ho na stolík, ktorý bol vedľa postele. 

-Rozhodla som sa, že pomôžem spisovateľom. Kto chce vedieť viac, tak informácie nájde v knižke: Pomôžeme si. Budem rada, ak tento projekt podporíte. Ďakujem. -    

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)