Od tŕnia k láske

54.Doprovod :)

Tomáš Mirček:

Vedel som, že tu stretnem veľa známych ľudí, ale ani vo sne by ma nenapadlo, že tu bude aj ona. Hnev, ktorý som ku nej cítil, akosi ochladol a ja som zatúžil byť pri nej. Chcel som s ňou prehodiť pár slov, ale celý plán mi narušil akýsi chlapec. Stál pri nej a ona ho objímala. Myslel som si, že neznáša všetkých mužov, ale asi som sa zmýlil. Proti tomuto očividne nič nemala. Taktiež si ho zobrala so sebou ako doprovod. Musí to byť veľmi výnimočný chlapec, keďže ona by nešla len tak s hocikým. Oficiálne už nemám u nej šancu a stávku som prehral. Nezamilovala sa do mňa. Nikdy si nevypočujem jej nemeckú ódu na moje meno. Stávka mala jedno veľké pravidlo a ním bolo, že keď sa do nej zamilujem, tak sa všetko ruší a už jej navždy musím dať pokoj. Lenže, pokoj jej musím dať aj v prípade, že ju nemilujem. Nestojí o moju spoločnosť a ja nie som až tak veľmi zúfalý, že by som jej liezol do zadku. Mám ešte svoju hrdosť. A i keď som toto pravidlo neporušil, tak jej aj tak nebudem robiť napriek a vtierať sa do jej života, keď o to nestojí. Občas však premýšľam nad tým či som toto pravidlo nechtiac neporušil. Veď sa hovorí, že keď človek niekoho miluje, tak na neho musí stále myslieť. A ja som na ňu nikdy myslieť neprestal. Nech to bolo medzi nami hocijaké, vždy som ju mal vo svojich predstavách. No možno to nič neznamená. Veď som Tomáš Mirček, nedokážem niekoho naplno milovať. Myslím, že ani neviem, čo je to láska. Možno sa k tomu blížim so Sabínou, ale čo ak sa mi to len zdá? Ako môžem vedieť, že sa ku niečomu blížim, keď ani neviem, ako to v skutočnosti vyzerá? Nedokázal som stáť pred ňou veľmi dlhú dobu. Nevedel som sa pozerať na to, že ju objíma niekto iný. Nie, nežiarlim. Nikdy by som nežiarlil. Alebo áno? Mám pocit, že už sa nevyznám ani vo svojich vlastných myšlienkach. 

"Si v poriadku?"

Opýtala sa ma Sabína, keď som už bol opäť pri nej. 

"Dúfam, že tento koláč máš rada." 

Usmial som sa a podal som jej do rúk veterník, pre ktorý som skočil hneď po tom, ako sme spoločne dotancovali.No vlastne sme ani poriadne netancovali, keďže po chvíli nastali akési problémy so zvukom. Nesťažujem sa. Nemám rád tancovanie.

"Samozrejme, ďakujem."

Poďakovala sa a potom mi vlepila jemný bozk na líce. 

"Nemáš za čo, Sabi." 

Rukou som jej prešiel po tvári. Bola jemná a nesmierne krásna. Potom som si ju pritiahol ku sebe bližšie a ruky som jej dal okolo pásu. Ona si tie svoje dala na moje plecia. V pravej ruke si pridržiavala venček, ktorý sa takmer otrel o ocove sako. Inokedy by som z toho robil problémy, ale tentokrát som hypnotizoval len jej pery a na nič iné som sa nesústredil. 

"Môžem ťa pobozkať?"

Vypýtal som si povolenie s úsmevom. Sám som neveril tomu, že to chcem naozaj spraviť. Vyprovokovala ma k tomu Eliška a jej ignorácia? Alebo ten pocit, že ona niekoho má a ja sa nedokážem s iným dievčaťom poriadne ani bozkávať? Alebo som to len chcel skúsiť, keďže v šatách bola nesmierne príťažlivá?

"Nemusíš si pýtať povolenie. Si môj chlapec."

Zasmiala sa a ja som si priložil svoje pery na tie jej. Dotkli sa. Prešlo mnou príjemné teplo. Neverím, že som odmietal bozky. Asi by bolo na čase, aby som ich všetky dohnal. Moje srdce začalo v tele tancovať a ja som sa napriek všetkému, cítil nesmierne šťastný. Som rád, že mám Sabínu a nechcem o ňu nikdy prísť. Nech si Eliška má toho svojho a ja budem mať tú svoju. Takto budeme spokojní obaja.

Ďakujem krásne za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. Taktiež budem veľmi vďačná, ak podporíte projekt/knižku: Pomôžeme si. :) Veľmi si vážim vašu podporu. :)