Od tŕnia k láske

50.Oblek :)

Tomáš Mirček: 

So Sabínou sme strávili spoločne dosť dlhý čas. Boli sme u nej a rozprávali sme sa o našich otcoch. Myslím, že si neboli až takí rozdielni. Taktiež mi ukazovala svoj fotoalbum a ja som po dlhej dobe zacítil, aká je to úľava, keď človek v sebe nedrží tú obrovskú bolesť. Aké je to, keď máte človeka, ktorému môžete povedať čokoľvek a on vás pochopí. Navzájom sme si boli oporou. Myslím, že sme to potrebovali obaja. Potom som sa vrátil domov, aby som si nachystal oblečenie, keďže sme sa nakoniec dohodli, že na ten ples pôjdeme. Snažil som sa to potom ukecať, že som to nemyslel vážne a povedal som to len skrz to, aby mi odpustila, ale jej sa to zdal byť veľmi dobrý nápad. Vraj prídeme na iné myšlienky, lepšie sa spoznáme a aspoň si ma vyskúša ako zdatného tanečníka. A keďže som nechcel, aby sa to u nás opäť pokazilo, tak som nakoniec súhlasil.

"Mama, poď sem!" 

Zavolal som ju, keďže som potreboval nutnú pomoc.

"Čo potrebuješ, srdiečko?"

Opýtala sa ma starostlivo. Nemám rád, keď ma takto volá. Je to trápne. Už nie som malé dieťa. Je čas na to, aby si to konečne uvedomila.

"Kde mám oblek?"

Musím uznať, že som sa vo svojich veciach veľmi nevyznal. Všetko totiž spravovala ona.

"Ty nemáš žiadny oblek."

Prezradila mi a nechápavo sa na mňa pozerala. Nezvyknem totiž hľadať nejaké vkusné oblečenie. 

"To vážne? A čo som mal oblečené, keď sa vydávala teta Terézia?" 

Pozastavím sa nad tým. Pamätám si, že som na tej svadbe bol a určite som nemal tepláky. 

"Tomi, vtedy si mal sedem rokov. Do toho sa už nezmestíš. Už si veľký chlap."

Vážne? Teraz už som zrazu veľký chlap? Veď ešte pred chvíľou som bol srdiečko. A ako je možné, že to bolo už pred toľkými rokmi? Zdá sa mi to, ako keby to bolo len včera. To som svoju tetu už tak dlho nevidel? Tetu Terku som vždy zbožňoval, keďže ma nesmierne rozmaznávala. Akonáhle sa však vydala, tak sme sa prestali stretávať. Otec mal totiž problém s jej manželom, ale doteraz som dôvod neskúmal. Nechcel som sa totiž montovať do hádok ostatných.

"A čo si mám obliecť?"

"Kam ideš?"

Spýtala sa ma zvedavo. Úplne som zabudol, že som jej to nepovedal. Ale taktiež dobre viem, že keď jej to poviem, tak ma zahrnie stovkami otázok. Na to nemám náladu.

"Už nikde, keďže nemám oblek!"

Povedal som nahnevane. Nebol som nahnevaný na mamu, ale skôr na seba, že som si najprv neoveril obsah svojho šatníka pred tým, než som Sabínu pozval na ples.

"Možno by si si mohol zobrať otcov. Aj tak už nemal dlhé roky využitie." 

Usmiala sa na mňa mama a potom odišla z izby bez toho, aby počkala na moju reakciu. O chvíľu sa už vrátila so sakom, košeľou i s nohavicami. 

"To si nemôžem zobrať."

Odmietal som. Nedokázal som si predstaviť, že pôjdem na ples v otcovom oblečení. Ideme tam kvôli tomu, aby sme prišli na iné myšlienky a nie kvôli tomu, aby sme si pripomínali staré udalosti, na ktoré chceme zabudnúť.

"Môžeš. Budeš fešák." 

Povedala mama a všetko položila na moju posteľ. 

"Ak si to rozmyslíš, tak aby si to mal po ruke."

Vysvetlila mi svoj čin a potom odišla z izby. Ja som si hneď sadol na posteľ, na ktorej boli pohodené nie len moje veci, ale už aj tie jeho. Zatlačil som si slzy v očiach a potom som po obleku nakoniec siahol. Nemôžem to pokašlať a nemôžem pred minulosťou utekať navždy. Aj tak jej nikdy neutečiem. Treba sa jej postaviť čelom. Pomyslel som si a už som sa začal aj obliekať. O chvíľu som stal vystrojený pri zrkadle. Nagéloval som si ešte vlasy a potom som sa pozrel na svoj odraz v zrkadle. Zdalo sa mi, ako keby môj otec práve ožil. Bol som ako cez kopirák.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :) Taktiež budem vďačná, ak podporíte projekt/knižku Pomôžeme si. :)