Od tŕnia k láske

30.Alzheimer :)

Eliška Smithová:

Pri mene Eliška, ma napadlo veľa ľudí, ale akonáhle som započula písmeno S, tak mi všetko docvaklo. O čo mu zas ide? Hovorí, že žiadnu nepozná a pri tom, sedí vedľa mňa.

"Ja..."

Prehovoril po chvíli Tomáš, ale ja som ho prerušila.

"Áno, ty si totálny magor, ktorý by sa mal dať liečiť na alzheimera!"

Povedala som nahnevane a zodvihla som sa zo stoličky. Ani neviem, čo ma vytočilo viac. Či jeho popieranie alebo fakt, že ten darček bol určený pre mňa.

"Čo ťa zas nahnevalo?"

Postavil sa tiež zo stoličky.

"Nepoznáš žiadnu Elišku S?"

"Neuvedomil som si, že sa tak voláš."

Snažil sa upokojiť situáciu, ale bolo to skôr, ako keby prikladal drevo do planucého ohňa.

"Samozrejme, tebe mená robia obrovský problém. Rovnako ako aj dátumy."

Pripomenula som mu našu minulú hádku.

"Ja som ti toho medveďa nechcel dať."

Popieral naďalej. Čudujem sa, že ho to ešte baví.

"Chcel si ho dať Nikole, ale pomýlil si sa v pár písmenkách. A tak si napísal moje meno, namiesto jej."

"Nechcel som ho dať nikomu. Veď ho vidím prvýkrát. Chcel ti ho dať niekto iný."

Počula som veľa hlúpych vyhovoriek, ale táto zatiaľ vedie.

"A kto mi to chcel dať? James Bond?"

Prevrátila som očami. Naozaj je pre neho ťažké, priznať pravdu? Čoho sa bojí? Toho, že by sa o jeho darčeku dozvedela profesorka? Veď tá by to určite nerozoberala na hodinách. Na to má nemčinu až príliš rada.

"Ja neviem kto."

"Daj sa vypchať!"

Vyletelo zo mňa. Keby som mala pár minút na premyslienie, tak by som povedala niečo iné. A možno ani nie.

"Slečna Smithová!"

Bleskovo ma upozornila pani profesorka.

"Dnes vám bude robiť spoločnosť len tento šarmantný chlapec."

Otočila som sa na odchod.

"No mne je stále trošku zle. Možno by som mal ísť tiež preč."

Z čoho mu je zle? Či ho len hryzie jeho čierne svedomie?

"Tak sa uvidíme zajtra."

Povedala pani profesorka, ktorá sa aj tešila, že dnes pre ňu práca už končí. Myslím, že už nás mala po krk.

"Dovidenia."

Rýchlym krokom som sa ponáhľala na internát.

"Eliška, stoj!"

Započula som krik za svojím chrbtom. Robí si zo mňa srandu? Veď som odišla skrz neho. Vôbec po jeho spoločnosti netúžim.

"Daj mi pokoj!"

Zakričala som bez toho, aby som sa otočila.

"Nie, nedám!"

"Dáš!"

"Nie!"

"Áno!"

Započula som, ako zrýchlil krok a tak som sa rozbehla tiež.

"Môžeme sa porozprávať?"

Dobehol ma pri internáte.

"Nie, nemôžeme."

Zavrela som mu dvere pred očami. Potom som došla až do svojej izby, kde som si ľahla na posteľ.

"Zlý deň?"

Opýtala sa ma Veronika, ktorá si práve čítala knihu.

"Slabé slovo."

Moja odpoveď ju značne pobavila.

"Ide o nejakého chlapca?"

Spýtala sa ma bližšie, keď sa premiestnila ku mne.

"V podstate."

"Poznám ho? Ako sa volá? Čo sa medzi vami stalo?"

Nechcela som jej prezradiť jeho identitu. Od narodenia som tajnostkárka. Nerada niekomu hovorím, o svojom živote.

"Nič."

"Zlomil ti srdce?"

"Mne?"

"A komu inému?"

"Mne určite nie. Ja mám srdce z plastu. To sa rozbiť nedá."

Mohol by sa snažiť akokoľvek. Ani trošku by ma nezranil. Nahnevať ma môže, ale nezosypem sa kvôli nemu.

"Vyzeráš byť nahnevaná."

"Aj som."

"Tak to dúfam, že sa ti nálada čoskoro zlepší."

"Prečo?"

"Večer príde Tomáš."

"Tomáš? Načo?!"

Dúfala som, že o ňom nebudem počuť minimálne 24 hodín, ale mýlila som sa. Celé štúdium sa musí totiž točiť okolo neho. Aj keby som chcela pred ním ujsť, tak nie je šanca. Bolo by to len zápasenie s tieňom.

"Vraj ste boli dohodnutí na jeden deň, ale nakoniec si skončila v nemocnici. Chcel by ti ten deň vynahradiť."

On je už naozaj mimo? Ja žiadnu náhradu nechcem. Som rada, že sa to naše stretnutie zrušilo. Dopadlo by rovnako ako náš nemecký krúžok.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)