Od tŕnia k láske

5.Zvláštne dievča :)

Tomáš Mirček:

Pri škole ma už čakala moja partia. Jakub, Michal a Lukáš. Sú to blázni ako ja, takže je pochopiteľné, že sú mojimi najlepšími kamarátmi. Stretávame sa tu každé ráno, teda, pokiaľ nejdeme spoločne za školu.

"Čau!"

Ozvú sa zborovo ako nejaké trojčatá.

"Čaute!"

Pozdravím ich a spoločne vstupujeme do pekla. Nič nové sa tam nezmenilo, ak nerátam nové tváre. O chvíľu sa naša partia roztrhne, keďže všetci sa rozbehnú za svojimi frajerkami. Tie najlepšie dievčatá sme rozhodne schytali my. O tom nie je pochýb. Na chodbe zostávame stáť len ja a Mišo. Ten je ešte stále slobodný mládenec. Samozrejme, že má veľa ponúk, ale on radšej uprednostňuje krátkodobé záležitosti.

"Ty nejdeš za Nikolou?"

Opýta sa ma, keď zbadá, že ako jediný som zostal. Asi by som ju mal ísť pozdraviť, ale nemal som na to náladu. Keď bude chcieť, tak za mnou príde.

"Nie, chcem od nej na dnes pokoj."

"Dobre robíš, brácho!"

Pochváli ma a ja sa zasmejem. Dobre viem, že ju neznáša. Pre neho je až príliš umelá.

"Ideš so mnou pozrieť prváčky?"

Navrhne mi. Určite si už chce obzrieť svoje budúce "partnerky."

"Loviť môžeš ísť aj sám. Ja som zadaný."

Možno som nezodpovedný, nevychovaný hlupák, ale ešte stále viem, čo je to vernosť.

"Neklam sám seba. Dobre vieš, že sa to za vzťah ani nedá považovať."

Sme kamaráti uz od škôlky, takže si všetko hovoríme narovinu. Nepotrebujem kamarátov, ktorí so mnou vo všetkom súhlasia. Som rád za tých, čo mi vedia povedať svoj názor i keď sa nestotožňuje s tým mojím. Ale v tomto má aj trošku pravdu. Je síce dokonalá, ale necítim ku nej tú lásku, ktorú človek stretáva v každej telenovele. Podľa mňa existuje len vo filmoch a tak svoj vzťah bez lásky neľutujem.

"Pôjdem s tebou, ale len ako doprovod."

Nakoniec s jeho ponukou súhlasim. Pre svojich kamarátov by som spravil všetko na svete. A toto je len maličkosť. Michal súhlasil a spoločne sme vošli do triedy, kde sa nachádzajú naši jediní prváci. Nie sme totiž nejaká veľká škola. Všetky pohľady smerujú na nás.

"Volám sa Michal Boldiš a toto je môj dobrý kamarát Tomáš Mirček. Sme štvrtáci."

Predstaví nás a všetky dievčatá si nás začnú prezerať. Niektoré už hádžu na nás tie svoje zaľúbené pohľady, iné žmurkajú a niektoré sa len pohrávajú s vlasmi. Každý rok sa tu deje to isté. Sadnem si na lavicu a pozorujem. Vyzerajú ako keby všetky prešli cez kopirák. Krátke sukničky, šatôčky, výstrih takmer po kolená, kilo make-upu na sebe. K tomu umelé nechty, mihalnice a červený rúž. Niektoré z nich majú na sebe aj kriklavé farby. Hrôza a des! Asi je úplne zbytočné hľadať tu prirodzenú krásu.

"Mohol by si uhnúť? Tu sedím ja."

Ozve sa nejaké dievča. Nie som zvyknutý na takýto prístup a preto ma to aj trošku prekvapí. Väčšina by bola šťastná, že im sedím na lavici a môžu sa mi pozerať na chrbát. Ale jej zacláňam.

"Si hluchý alebo čo?"

Táto otázka ma donúti, aby som sa ku nej otočil. Skoro mi oči vypadnú z očných jamiek, keď zbadám červenovlásku so zelenými očami. Má na sebe čierne rifle a mikinu. Chápete to? Ona vôbec nie je nejako zvodne oblečená! A dokonca nemá na sebe make-up.

"Pardón, nechcel som."

Ospravedlním sa jej s úsmevom na perách. Potom zoskočím z lavice a podávam jej ruku.

"Ja som Tomáš Mirček."

"Mne je jedno kto si."

Povie chladne a moje zoznámenie odmietne. Toto dievča je zvláštne. Je iné ako všetky ostatné, ktoré som za celú dobu školskej dochádzky stretol.

"Tomáš, asi si nezabodoval."

Zasmeje sa Michal, ktorý postriehne môj nevydarený pokus o rozhovor.

"Asi by sme sa už mali vrátiť do triedy."
Navrhnem, keďže už o pár minút má zvoniť. Kamarát prikývne a spoločne odchádzame. Dievčatá nám mávajú takmer všetky, okrem tej jedinej, ktorá nás totálne ignoruje.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Tomáš práve spoznal zvláštne dievča. :)