Od tŕnia k láske

24.Stávka :)

Tomáš Mirček:

"To máš pravdu, nezáujmeš ma."

Hneď ma jasne odbila. Viem, že nie som jej typ, ale mohla mi to dať najavo aj krajšie.

"Možno raz áno, keď ma lepšie spoznáš."

Stále som mal v sebe plamienok nádeje. Občas treba veriť.

"Nie, nikdy."

Pozrela sa na mne chladne. Z jej očí išiel chlad i keď farbou predstavovali teplejšie ročné obdobie. No vďaka nej som sa práve ocitol na Aljaške.

"Ani keby si bol posledný chlapec na svete."

Práve mi sfúkla i ten malý plamienok, ktorý som v sebe mal a oficiálne sa zo mňa stala ľadová socha.

"Onemel si?"

Spýtala sa ma so smiechom, po pár minútach ticha.

"Trošku."

Priznal som si. Nie som zvyknutý na takéto správanie zo strany dievčat. Musím si zvyknúť, ak s ňou mám tráviť čas po škole na krúžku.

"Vzdal si sa?"

"Čoho?"

"Že ma presvedčíš, že si dokonalý."

"Dokonalý nie som, ale o tom, že nie som najhorší chlapec, sa presvedčíš aj sama."

Už ma trochu štve, že stále opakuje, že som dokonalý. Nikdy som to na seba nepovedal, tak prečo si myslí, že mám o seba latku až tak vysoko?

"Dobrý vtip."

"Myslím to vážne."

"Ak sa do teba záľubim, tak pred celou svojou triedou, zaspievam ódu na teba a dokonca bude po nemecky."

Zasmiala sa. Myslím, že tomu nedáva žiadnu šancu, ale vlastne ani ja nie. Verím však tomu, že na mňa zmení názor. Spravím pre to všetko. Nechcem, aby mala o mne mylné informácie.

"Platí."

"Čo platí?"

Nechápala ma Eliška.

"Stávka, platí."

"Veď som si len robila srandu."

"Nevadí. Ak si si taká istá, tak určite nebudeš proti."

Zostalo ticho. Poobzerala sa dookola a potom oči namierila opäť na mňa.

"Súhlasím, ale všetko bude podľa mojich pravidiel."

"Dobre a aké sú to pravidlá?"

"Tie vymyslím postupne."

"A termín?"

"Máš na to mesiac."

"Mesiac?"

"Áno, mesiac."

"Prečo tak krátko?"

Za takúto dobu to bude veľmi ťažké. Hlavne, keď spolu trávime minimum času.

"Ak si si taký istý, tak ti ten čas bude stačiť."

Použila proti mne moje slová. Potom sa pozrela doľava, kde sa práve ozývali profesorkine podpätky.

"Dobre, ale musíme sa stretávať častejšie."

"Veď už teraz si všade, kde sa pozriem. Normálne sa bojím, že keď otvorím skrinku, tak na mňa vyletíš."

"Naše stretnutia boli len náhodne."

"Klamár, dnešné náhodne nebolo. A práve som vymyslela prvé pravidlo."

Informovala ma. Zatiaľ stihla prísť ku nám profesorka.

"Nech sa páči, môžete ísť dnu."

Pozvala nás, keď odomkla dvere. Mala očividné meškanie, ale žily mi to netrhalo. Aspoň sme mali kratšiu nemčinu a mohol som sa porozprávať s Eliškou Smithovou.

"Dámy majú prednosť."

Zachoval som sa ako gentleman.

"Prvé pravidlo znie, že keď sa do mňa zamiluješ, tak sa stávka končí a konečne mi dáš pokoj."

Šokovala ma. Asi chce, aby som jej nezavadzal v živote, ale to si mala vymyslieť niečo lepšie.

"Mám priateľku. Nezamilujem sa do teba."

"Len aby."

Zasmiala sa a podišla ku mne.

"Starší majú tiež prednosť."

Usmiala sa a prstami mi prešla po líci. Mal som pocit, že som sa práve začal roztápať. Už som viac nebol ľadová socha. Chytil som ju za ruku a vrátil som jej ju k telu.

"Ľahký trik, ale dotyky mi myseľ nezaslepia. Stávku vyhrám ja."

"To som rada. Bolo to totiž prvý a poslednýkrát, čo som sa ťa dotkla. Choď už dnu. Nechcem na chodbe stáť ešte týždeň."

Pokrútil som nad ňou hlavou a vošiel som do triedy. Sadol som si do prvej lavici. Hneď pred profesorku. Zbytočne by som išiel dozadu. Aj tak by ma zavolala ku nej. O chvíľu si ku mne prisadla aj Ela. Automaticky som si prešiel rukou po líci. Stále som tam cítil jej teplo. Ako je to možné? Čo v nich má zabudovaný prenosný radiátor?

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. ;)