Od tŕnia k láske

56.Krik :)

Tomáš Mirček: 

Cítiť, že niekto je pri vás je niečo nádherné. Keď si uvedomíte, že už nie ste sami, ale máte niekoho po svojom boku. Že už len prítomnosťou dokážete človeka potešiť. A keď sa k tomu pridajú bozky od milovanej osoby, tak nie je čo riešiť. Život sa vtedy zdá byť krásny. Počkať! Naozaj som povedal, že od milovanej osoby? Naozaj toto oslovenie patrilo Sabíne? Z premýšľania ma však odtrhol hlasný krik.

"Zabijem ťa! Čo si urobil mojej sestre?!"

Odtrhol som sa od Sabíny a pohľad som hodil na nejakého chlapca, ktorý sa rútil ku mne. Až keď bol bližšie, tak som rozpoznal jeho tvár. Bol to ten, ktorý robil spoločnosť Eliške. Jej frajer. Ale počkať, prečo ju nazval sestrou? Nemal som možnosť dlhšie sa zamýšľať, keďže o chvíľu som zacítil jeho päsť na mojej tvári. 

"Čo si jej urobil?!" 

Kričal a udieral do mňa päsťami. Chvíľu mi trvalo než som si začal všetko uvedomovať a potom som ho od seba odstrkol, čo asi zobral ako pozvanie do bitky. Začal ma kopať a ja som sa v sebaobrane začal brániť. Tiež som použil svoje ruky i nohy. Nakoniec naša bitka skončila tým, že som ho zhodil silno o zem. Potom som si kľakol vedľa neho a chcel som mu silno vraziť do tváre, keď zrazu sa ozval ďalší krik. 

"Prestaň!"

Poznal som ten hlas. Obzrel som sa a zbadal som ju. Stála a slzy jej tiekli po lícach. Pohľad mala upriamený na nás. 

"Nechaj ho!"

Kričala a ja som sa zo zeme postavil. Prečo ju poslúcham? Veď on ma napadol ako prvý, tak mám právo na to, aby som mu to vrátil. A prečo som zas ja vykreslený ako ten najväčší hlupák. Prečo sa nezastala mňa, keď sa ku mne rozbehol? Prečo zareagovala až vtedy, keď jej brat ležal na zemi? 

"Ďakujem."

Povedala s roztraseným hlasom, keď si všimla, že som našu bitku vzdal. Lenže očný kontakt so mnou neudržiavala. Stále sa pozerala len na svojho ležiaceho brata. 

"Nemáš za čo."

Povedal som s pokojným hlasom. No cítil som, že na mňa niečo lezie. Nebola to chrípka, ale skôr pocit viny. Nie kvôli tomu, že som ublížil tomu hlupákovi, ale kvôli tomu, že som ublížil niekomu, na kom jej záležalo. Zrazu som si všimol, že sa začala tackať a tak som hneď ku nej pribehol. Stihol som to práve včas, keďže akonáhle som prišiel, tak už padala na zem. 

"Eliška?"

Oslovil som ju, keďže oči mala zatvorené. Potom som ju položil na podlahu a začal som kričať tentokrát ja.

"Zavolajte niekto pomoc!"

Moja nálada klesla. Pocity šťastia sa vymenili so smútkom. A o chvíľu som zacítil niečo studené a mokré na pravom líci. Je to možné? Je možné, že mi tečie slza? Zostal som zaskočený, bol som silná osobnosť. Zdravie iných by so mnou nijako nezakolísalo. Tak čo sa stalo teraz? Čím je tento prípad iný? Alebo to zapríčinil incident so Sabínou? Raz som sa rozplakal a teraz už budem plakať pri každej maličkosti? Zmenil som sa na slabú bytosť?

"Nepočuli ste?! Zavolajte pomoc!" 

Kričal som. Cítil som ako mi srdce bije a pri každom údere mi spôsobuje obrovskú bolesť. Utrel som si slzu a pohľadom som sa ubezpečil, že si to nikto nevšimol. Nepotrebujem, aby sa to ďalej rozoberalo. 

"Už som ju zavolala, Tomi."

Ozvala sa Sabína. Úplne som zabudol, že sa nachádza v rovnakej miestnosti. 

"A kde je?! Trvá jej to dlho!"

Rozčuľoval som sa, keďže som sa vážne bál. Ja som sa bál o život niekoho iného. Je to pre mňa zvláštny a nepochopiteľný jav. Prečo mi na nej tak veľmi záleží, veď ju takmer vôbec nepoznám a ani vzťah sme nemali najlepší. Veď skoro stále sme sa len hádali. No bude znieť zvláštne keď poviem, že mi chýbajú naše spoločné hádky?

Ďakujem krásne za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :) Veľmi si vážim vašu podporu. :) Taktiež budem vďačná, keď podporíte príbeh/projekt Pomôžeme si. :) Pomaly sa blížime ku koncu. :)