Od tŕnia k láske

29.Macko :)

Tomáš Mirček:

Práve sa začal nový týždeň, ktorý nenaznačuje nič nové. Podľa všetkého, to bude znova len mrhanie drahocenného času. Myslím, že ani nemusím hovoriť o tom, ako sa mi dnes do školy nechcelo. Mne sa totiž nechce ísť do školy, bez ohľadu na to či je pondelok, utorok alebo piatok. Nebaví ma to a zbytočne ma škola len frústruje. Prvé hodiny mi ubehli pomerne rýchlo, keďže sme s kamarátmi stvárali hovadiny. Počas matematiky sme si stihli spraviť aj jednohubky takže aspoň troška sme si dnešný deň spríjemnili. Ovšem, cez prestávky sme ich predávali. Samozrejme za vysokú cenu, ako všetky školské bufety, aby sme si zarobili na ľudskej hlúposti. Rožok si kúpite za 7 centov, ale študenti si kúpia jednohubku aj za 40 centov. Tomu sa hovorí, ľahko zarobené peniaze. Posledné hodiny už išli oveľa pomalšie. Kamaráti sa totiž rozhodli, že spoločne navštívia zubára. Veľmi nenápadné. Chceli sa vyhnúť písomke z nemčiny. Ja som zostal, veď jedna päťka, žiadna päťka. I keď ja ich mám už o trošku viac. No tie sa nepočítajú. Za dnešný deň to bude len jedna. Teda, dúfam. Samozrejme, že na písomke som ledva napísal len svoje meno a priezvisko. I to som si pre istotu dvakrát skontroloval. Už som si nebol ničím istým. Po odovzdaní som verne čakal na zvonenie. To je tá najkrajšia melódia. Mal som naplánované ísť domov, keďže som sa rozhodol, že už nebudem svoje mozgové bunky trápiť aj na nemeckom krúžku, ale na chodbe ma zastavila pani profesorka. Do kelu!

"Vybrali ste sa do jazykovky?"

Nadšene sa ma opýtala.

"Necítim sa dobre. Asi na mňa niečo lezie."

Donútil som sa k tomu, aby som zakašlal.

"Choďte domov. Potom sa spýtajte slečny Smithovej, čo sme preberali."

Usmiala sa na mňa a pokračovala v ceste. Chvíľu som sa na ňu pozeral, pokým mi došlo, čo práve povedala. Hneď po tom som sa rozbehol do jazykovky. Keď som otvoril dvere, tak som nedokázal uveriť svojim očiam. Videl som Elišku, v celej jej kráse.

"Čo tu beháš ako splašený kôň?"

Zareagovala, keď ma zbadala. Ešte stále je ku mne hnusná takže sa nič nezmenilo.

"Niečo som si tu zabudol."

Zaklamal som, aby nezistila, že ma jej prítomnosť potešila.

"Čo si si zabudol? Rozum? Ten si nemal ani pred tým."

Jej útok na moju osobu, práve začal.

"Aj ja ťa rád vidím."

Poviem ironickým tónom a priblížim sa k jej lavici. Hneď som zacítil jej sladký parfum.

"Našiel si to?"

Milo sa ma opýtala.

"Nie."

Dám jej odpoveď a pozriem sa na ňu. Pár sekúnd sa naše oči stretli, ale potom sa mi otočila chrbtom. Ešte chvíľu som sa tváril, že niečo hľadám. V tom vošla do triedy pani učiteľka aj s malým ružovým plyšovým mackom.

"Neviete, kto si to tu nechal? Našiel sa na chodbe."

Spýtala sa nás, keď si sadla na svoje miesto.

"Hm, myslím, že si to konečne našiel."

Pozrela sa na mňa Eliška a začala sa smiať. Vážne sa musí niečo nájsť v dobe, keď niečo akože hľadám? Samozrejme, v mojom živote je možné už všetko.

"To nie je moje."

"Veď si ho hľadal a nič iné sa tu nenašlo."

Argumentovala Eliška, ktorá si práve našla skvelé pobavenie na moju adresu.

"Áno, ale macko nie je môj. Je pre Nikolku."

Snažil som sa vykryť situáciu, keď som si uvedomil, že popieranie bude márne.

"Je tu na lístku napísané, že je to pre Elišku."

Celú situáciu zhoršila pani profesorka.

"Ty si úžasný. Už ani nevieš, že aké dievčatá obdaruvávaš."

Jej pohľad bol už vážnejší, ale vyčítavý. Už sa na mi nesmiala. Ani sa nečudujem. Práve som jej dokázal, že jej odhad bol správny.

"Vieš aspoň, že ktorá Eliška?"

"Nie."

Vedel som, kam tou otázkou mieri. Práve som jej všetko potvrdil. Aký som nezodpovedný priateľ a kamarát.

"Je tu napísané len Eliška S."

Ozvala sa opäť profesorka.

"Žiadnu takú nepoznám."

Zareagoval som. Potom som sa pozrel na Elinu prekvapenú tvár. No, do riti!

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)