Od tŕnia k láske

27.Písmo od kocúra :)

Eliška Smithová:

Po mesiaci som opäť navštívila nemocnicu. Už si pomaly začínam myslieť, že je to môj druhý domov. Trávim tu totiž veľkú časť zo svojho života. Samozrejme, že to nie je dobrovoľne, ale zdravotné problémy si to žiadajú. Nie, nemusíte sa báť, že by som bola nejako vážne chorá. I keď už od svojich siedmych rokoch, vlastním preukaz ŤZP. Pre tých, menej vzdelaných, pre ťažko zdravotne postihnutých. Teraz si určite predstavíte ľudí, ktorí sú pripútaní ku vozíku alebo majú nejaké iné fyzické znevýhodnenie. Pravda však je taká, že vyzerám úplne ako nejaký zdravý človek a len málo ľudí by povedalo, že mi niečo je. Samozrejme, ak nepríde nejaký kritický bod, ako dnes. Potom sa to zatajuje až príliš ťažko.

„Ako sa cítite?"

Opýtal sa ma pán doktor, keď vošiel do miestnosti.

„Omnoho lepšie, ďakujem."

Usmiala som sa na neho. V tejto chvíli si absolútne neuvedomujem, že ešte nedávno, to bolo so mnou celkom zle. Síce na podobné situácie som aj trošku zvyknutá, ale aj tá najbežnejšia vec, vás dokáže prekvapiť.

„Toto vám posiela, váš kamarát."

Podal mi do rúk, akúsi knihu. Neveriacky som sa na ňu pozrela. S nikým sa tu nebavím, tak, ako ju môžem mať od kamaráta? Ešte by som pochopila ženský rod, kedy by prichádzala do úvahy Veronika, ale v tomto prípade, som bola už naozaj s totožnosťou stratená.

„Ďakujem."

Poďakovala som a začala som si v nej listovať. Dlho som však nelistovala, keďže o chvíľu som narazila na záhadnú obálku. Otvorila som ju a bol tam nečakane list. Ako keby do obálky dávali ľudia aj iné veci, okrem listov a pohľadníc. Nechápem, čo ma tak prekvapilo. No viem, že oprávnene ma prekvapil odosielateľ a obsah tohto listu.

Ahoj Eliška.

Listy píšem nerád, ale cítil som potrebu, napísať ti pár riadkov. Veľmi ma mrzí, že dnešný krúžok nedopadol na jednotku. Práve naopak. Pokazilo sa aj to, čo sa pokaziť nedalo. Viem, že máš o mne svoju mienku a ja ti ju neberiem i keď je chybná. Verím totiž, že raz spoznáš moju naozajstnú tvár. I keď neviem či sa ti vôbec aj tá bude páčiť. V každom prípade nie som dobrý v písaní a tak ti prajem len skoré uzdravenie. A ako by sa v nemčine povedalo...

Skoren videnen nabuducen... (PS:nemčina mi nikdy nešla).

S pozdravom Tomáš Mirček.

Po prečítaní som list opäť vrátila do obálky a tú som odložila do prázdneho šuplíka vedľa posteli. Zamerala som sa tentokrát na tú knihu. Najprv som si myslela, že bola vybraná náhodne len ako skrýša pre list, ale potom som si uvedomila, že mala svoje opodstatnenie. Na titulnom obrázku knihy boli nakreslené draky. Spomenula som si na náš posledný rozhovor, ktorý sa týkal mojich kresieb v zošite. Že by mal tiež rád draky? Alebo čo mi tým chce naznačiť? A vraj, že v ženách je ťažké vyznať. Občas je to skôr naopak. Knižku som si však ďalej neprezerala. Tiež som ju schovala do šuplíka. Nepotrebujem mať na očiach nič, čo má niečo spoločné s ním. Veď, načo mi to je? Keby to dal na zber papiera, tak by spravil užitočnejšiu a rozumnejšiu vec, ako to dať mne. Ale on asi nechápe, že nemám o jeho pozornosti záujem. I keď, možno to na mňa len skúša. Takmer by som aj zabudla, že sme sa stavili. Ale ak si myslí, že sa zamilujem do neho skrz knihu a list, tak je pekne na omyle. Napísať pár riadkov, to dokáže hocikto. Aj prvák na základnej škole. Nie je to nič zvláštne. Čo mu mám zatlieskať, že si našiel čas a napísal mi to? Aspoň si mohol dať záležať na písme. Vyzeralo totiž, ako keby to naškrabal kocúr. Viem, že krása nie je všetko, ale v tomto prípade ani obsah nebol nejaký vydarený. Nehovorím, že by som to napísala lepšie, ale ja by som mu aspoň neliezla do zadku. Čo z toho má? Mohol by sa vzdať a všetko by bolo dobré. Obom by nám bolo bez seba lepšie.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)