Od tŕnia k láske

25.Mešťan :)

Eliška Smithová:

Sedieť vedľa neho bolo veľmi zvláštne. Už som spomínala, že som väčšinou v lavici sedávala sama. Pomaličky si začínam zvykať na spoločnosť a na delenie si svojho miesta. Lenže skôr si zvykám na spoločnosť Maťa, ako na tohto, príliš namysleného krásavca.

„Začneme?"

Spýtala sa nás pani profesorka po pár minútach.

„Myslím, že by sme si mali počkať ešte na ďalších študentov."

Navrhla som, keďže sme tam ešte stále sedeli len dvaja.

„Nemyslím si, že by prišli."

Ozval sa hlas vedľa mňa.

„Prečo nie?"

Pozrela som sa na Tomáša a očakávala som nejaké rozumné vysvetlenie.

„Nikdy sem nikto nechodí."

Zasmial sa a s ním aj pani profesorka.

„Tak prečo si tu ty?"

„Lebo som to mal donútené a prečo si tu ty?"

Reagoval na moju otázku otázkou.

„Eliška sa sem sama dobrovoľne prihlásila.

Odpovedala namiesto mňa pani profesorka. Tomáš hneď nadvihol obočie od prekvapenia.

„Čo sa tak na mňa pozeráš?!"

Vyštekla som zo seba, keďže ma pohľadom doslova hypnotizoval.

„Nehovorila si, že si taký nadšenec do nemčiny."

Lebo ani nie som, ty pako! Vôbec som sa dobrovoľne neprihlásila.

„Nepýtal si sa."

Odfrkla som mu, keďže vysvetľovanie by bolo trápne. Veď čo by si o mne pomyslel, keby mu poviem, že som súhlasila s nemčinou bez toho, aby som vedela, že sa jedná o nemčinu, keďže v tom čase som bola ešte zasnená? Myslím, že nič dobré, ale v tejto chvíli mi ani nešlo o neho. Skôr o profesorku, ktorá ma má za vzornú študentku. Posledné, čo potrebujem je, aby zavolala mojim rodičom, že nedávam pozor. Tí by z toho rozhodne neboli nadšení.

„To sa ťa na všetko musím pýtať, aby som dostal odpovede?"

„Tak to v bežnom živote funguje, ak si si nevšimol."

Pokrútila som hlavou a otvorila som si zošit, ktorý som mala so sebou. Bol nejaký starší, ale iný som tu na škole nemala. Vážne som nečakala, že mi pribudne do zbierky aj zošit na krúžok nemeckého jazyka, tak sa mi nečudujte, že som nemala na to pripravené pomôcky.

„To si kreslila ty?"

Opýtal sa ma Tomáš, ktorý hneď nazrel do môjho zošita. Asi by ho mal niekto naučiť, čo je to slušnosť. Mešťan, to očividne nevie.

„Nebuď zvedavý, budeš skoro starý."

„Čiže áno."

Zasmial sa a zobral si ho do rúk.

„Kto ti to dovolil?!"

Skríkla som. Nemám rada, keď si niekto privlastňuje moje veci.

„To si musím pýtať povolenie?"

„Hej, musíš!"

Zobrala som si zošiť naspäť.

„Aha, krokodíl!"

Ukázal prstom na dvere a ja som sa hneď otočila. Som normálna? Nie, nie som! Veď čo by robil na Slovensku krokodíl? A čo by robil u nás v škole? Určite by sa prišiel učiť nemčinu...

„Ty si hlupák!"

Skríkla som, keď som sa na neho opäť pozrela.

„Síce som hlupák, ale hlupák s tvojím zošitom."

Začal mi s ním mávať pred očami. Keby som mala teraz pri sebe nôž, tak by skončil zaseknutý v jeho hrudi. Musí ma provokovať?

„Vráť mi ho!"

„Nevrátim, je to môj zošit."

„Je môj!"

„Môj!"

„Od kedy sa voláš Eliška Smithová?"

Spýtala som sa, keďže bol tak podpísaný.

„Od vtedy, čo mi dali rodičia také meno."

Povedal ženským hlasom a prešiel si po vlasoch.

„Takto otrasne ja nerozprávam."

„Takto otrasne ja nerozprávam."

„Si trápny."

„Si trápny."

Správal sa ako nejaké malé decko.

„Vieš, čo? Zožer si ten zošit!"

Povedala som nahnevane a otočila som sa mu chrbtom.

„Od kedy kreslíš, takéto veci?"

Ignorovala som jeho otázku.

„Eliška, od kedy?"

Vtedy som sa už prihlásila. Chcela som totiž od neho mať na chvíľu pokoj.

„Čo sa deje, slečna Smithová?"

Opýtala sa ma pani profesorka, keď zbadala, že mám zodvihnutú ruku. Trošku sa aj čudujem, že nás vôbec nenapomenula, keď sme zvyšovali hlas, ale tipujem, že bola nadšená z toho, že má na svojom krúžku aspoň dvoch študentov a tak nám ho nechcela ešte viac znepríjemniť.

"Mohla by som ísť prosím vás, na wc?"

"To ste nemohli ísť cez prestávku?"

Inú reakciu som ani nečakala. 

"Mohla, ale už som sa tak veľmi tešila na túto hodinu, že som nechcela opúšťať chodbu."

Zaklamala som. Najradšej by som sa totiž rozbehla hneď na internát.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)