Od tŕnia k láske

45.Vyhliadnutý :)

Eliška Smithová:

Akonáhle začnete tráviť väčšinu času mimo svojho domova, tak si uvedomíte, ako vám to veľmi chýba. Celý ten zmätok, vaša rodina, povinnosti a dokonca aj vaša izba i keď sa o ňu musíte deliť so svojimi mladšími súrodencami. Všetko mi tak veľmi chýbalo, že si to neviete ani predstaviť. Áno, preč som bola len päť dní a po piatich dňoch mám pocit, ako keby som sa vrátila z ročnej brigády niekde v Taliansku. Prečo práve tam? Neviem totiž z ich jazyka ani slovo a oni zas nevedia nič po slovensky. Presne tak sa cítim v škole. Nikto mi tam nerozumie a dokonca mi ani nikto neverí. A to im môžem všetko povedať i v slovenčine a aj tak sa tvária, ako keby nevedeli, čo hovorím. Nakoniec im teda musím povedať totálny nezmysel, aby pochopili to, čo nemá byť ani pochopené. No teraz už dávam za školou veľkú bodku. Viac ma totiž nezaujíma, aspoň na tento víkend. Konečne chcem totiž prísť na nové myšlienky a byť mysľou niekde inde.

"Ahojte!"

Skríkla som nadšene, keď som vošla do kuchyni, kde rodičia pripravovali práve večeru. 

"Ahoj, srdiečko."

Privítali ma rodičia vrúcnym objatím. 

"Ako si sa mala? Čo máš nové? Čo si dostala za známky?"

Začala sa ma pýtať mamina, ktorá je vždy veľmi zvedavá. A tak som jej začala na všetko odpovedať.

"Mala som sa výborne a známkami ťa tiež isto poteším, keďže som nedostala žiadnu takú, za ktorú by som sa musela hanbiť."

Zodpovedala som jej a už si začala vymýšľať nové. S ockom ma sledovali, ako keby som bola nejaká celebrita, ktorá hovorí o svojom živote. Bolo to vtipné.

"A čo chlapci?"

Predbehol mamu, môj ocko. Pozrela som sa prekvapene na neho. Neodpovedala som na túto otázku, ale radšej som čakala na tie mamine, ktoré určite budú aspoň o niečo príjemnejšie.

"Výborná otázka!"

Nadchla sa mamina a ja som hneď vedela, že sa tejto otázke nevyhnem.

"Čo by s nimi malo byť?"

"Našla si si tam nejakého?"

Opýtala sa ma mamina a mne sa pred očami zjavila Tomášova tvár. Hneď som ňou musela zatriasť, aby som dostala tú hlúpu myšlienku z hlavy.

"Nie, nikoho."

"Čo sú tam škaredí?" 

Ozval sa opäť ocino. Vždy som neznášala túto tému a myslím, že ju vždy neznášať aj budem. 

"To nie."

"Tak prečo nemáš žiadneho? Už by sme chceli spoznať nejakého tvojho nápadníka."

Povedala mama a tvárila sa dosť sklamane a smutne. Michal a Daniel si sem vždy niekoho nosia. Už som tie dievčatá aj prestala počítať. Len ja som si sem nedoniesla ešte nikoho. Dokonca sem nenosím ani svojich kamarátov. Vlastne, ani žiadnych pravých nemám. 

"Asi ma žiadny nezaujal."

"Nezaujal? To si až taká vyberavá?"

Opýtal sa ma Dano, keď vkročil do miestnosti. Asi započul kúsok z nášho rozhovora.

"Nie, nie som."

"Ale si sestrička. Je veľa chlapcov, ktorí dokážu zaujať. Lenže ty si neotváraš oči."

"Ja ich mám stále otvorené!"

"Aj vtedy, keď spíš?"

Zasmial sa a ja som mala chuť do neho niečo hodiť. Na starších súrodencoch je najhoršie to, že si vás stále doberajú. Ale zas je pravda, že jeho si zvyknem doberať aj ja. Čiže je to také vzájomné.

"Len neviem nájsť toho správneho."

"Lebo hľadáš dokonalých chlapcov, ktorí sú prezentovaní v romantických seriáloch. Lenže takí neexistujú a to by si si mala uvedomiť."

Snažil sa mi prehovoriť do duše. Lenže ja nehľadám dokonalých mužov, to by som bola blázon, keďže dobre viem, že neexistujú. Žiadneho takého som ešte nevidela čiže mi nepovedal žiadnu novinku.

"Ja nehľadám nič!"

"Nič? O čom je reč?"

Spýtal sa Michal, keď vošiel dnu do miestnosti. Už sa tu pomaly schádza celá rodina, keďže o chvíľu sa bude jesť a my vždy jeme pri spoločnom stole.

"O tom, že si mal pravdu. Naša sestra je na dievčatá."

Zasmial sa Dano a následne aj Michal. Je možné, že si takúto hlúposť myslia o mne už aj moji bratia?

"Tak to sa mýliš. Povedala som, že so žiadnym nechodím. To však neznamená, že nemám žiadneho vyhliadnutého!"

Snažila som sa ich presvedčiť o opaku. Síce som sa v tom začínala zamotávať, ale dúfala som, že mi uveria.

"A máš?"

Spýtal sa ma prekvapene otec.

"Áno."

"A ako sa volá?"

"Daniel."

Povedala som prvé meno, ktoré ma napadlo. Možno ma napadlo práve skrz to, že mi tu otázku položil môj brat Dano.

"Rovnako ako ja? Som vedel, že Danovia sú úžasní."

Pochválil sa a ja som sa hneď postavila zo stoličky.

"Dnes večeru vynechám."

Oznámila som rodine a všetci sa na mňa začali zvláštne pozerať. Áno, Eliška Smithová, práve odmietla chutnú večeru. Sama tomu nerozumiem.  Čo sa to so mnou deje?

Ďakujem krásne za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)