Od tŕnia k láske

22.Nenávidená :)

Tomáš Mirček:

Keď som vošiel do triedy, tak som si hneď sadol pri Michala, ktorý si práve niečo čmáral do zošita.

"Kde si bol?"

Spozornel a otočil sa smerom ku mne.

"Pýtaš sa ma to, ako keby si bol žiarlivá manželka."

Zasmial sa na mojom prirovnaní a snažil sa tváriť menej vážne.

"Bol si omrknúť nejaké dievčatá?"

Spýtal sa ma zvedavo a zdvihol pravé obočie.

"Len jedno. Ale aj tak sa mi tam nahrnuli ďalšie."

Oznámil som mu sklamane. Mojím plánom nebolo tam ísť, aby som nimi bol obklopený. Len som chcel vidieť ju a aspoň na chvíľu sa s ňou porozprávať. Napadlo ma, že sa pri nej vyhovorím na nemecký krúžok, že sa jej len chcem na niečo spýtať. Vlastne, bolo mi jedno, aká bude medzi nami téma. Len, aby nejaká vôbec bola. To, že sa tam nahrnú ďalšie, som mohol očakávať. V kútiku duše som však dúfal, že tentokrát budem mať väčší priestor. Žiaľ, nestalo sa. A aj moje plány zlyhali. No neviem či to môžem považovať za zlyhanie. Nakoniec sa mi predsa podarilo ešte viac ako som očakával. Už zajtra budeme mať väčšie súkromie a budem môcť dokázať, že nie som stratený prípad. Chcem byť iný v jej očiach. Vidí ma totiž až príliš tmavo.

"Ktoré? Natáliu, Sandru, Alexandru, Moniku, Dianu?"

Už má v menách obrovský prehľad. Narozdiel odo mňa. Ja si pamätám len Eliška.

"Smithovú."

"To je ktorá?"

Prekvapuje ma, že si ju nepamätá. Myslel som si, že už má celú prvú triedu prekuknutú, ale nemá.

"Tá s pekným zadkom?"

Spýtal sa ma Mišo. Ja ani neviem. Jej postavu som ešte veľmi neskúmal. Načo? Mal som veľa práce skúmaním jej povahy, ktorá je zvláštna. Iná ako ostatné. Keby ste mali na zemi kamene. Všetko by to boli žuly, ale medzi nimi by bol kdesi kremeň, tak čo by vám padlo prvé do očí? Ak by ste uvažovali ako ja, tak by to bol práve ten kremeň. Preto som sa na ňu tak veľmi zameral. Načo by som sa zaoberal niečím, čo nájdem všade naokolo, keď si môžem vybrať niečo, čo je jedinečné? Žiaľ, v kope žulí sa aj kremeň stáva neviditeľným. Treba mať preto oči vždy otvorené.

"Tá s červenými vlasmi."

"Jaj, tú si aj minule spomínal. Máš na viac kamoško."

Zasmial sa nad mojím výberom. Ako to myslel? To sa nemôžem kamarátiť aj s dievčaťom, ktoré nevyniká svojím oblečením?

"Prečo má vlastne červené vlasy? Vyzerá ako Ariela."

Prirovnávať niekoho k rozprávkovej postavičke, to dokáže len on.

"Netuším, ale zajtra ti to zistím."

"Zajtra?"

"A možno ešte dnes. Mám s ňou krúžok."

Snažil som sa zakryť zajtrajšie stretnutie. Už som sa skoro prezradil a to by bola obrovská chyba. Mišo by to roztrúbil po škole a už by ma všetky dievčatá čakali pred jej izbou. Nenahováram si. Poznám ich a z celej duše to neznášam. Niektoré sú mnou až tak posadnuté, že ma po večeroch sledujú ďalekohľadom. Pozerať sa do cudzích okien je veľmi neslušné. Mal by im to niekto povedať. Normálne sa občas cítim ako nejaká celebrita. Veď toto ich správanie je až choré.

"Rovno jej povedz, nech sa prefarbí. Nehodí sa jej to."

Posúdil Mišo a pokračoval vo svojom čmáraní. Hneď som si spomenul na Elišku. Konkrétne na jej kresbu, ktorú predo mnou schovávala. Prečo mi ju nechcela ukázať? Čo bolo na nej také tajné?

"Ak sa ti tak veľmi nepáči, tak prečo ju máš v priateľoch?"

Začudoval som sa. Sťažuje sa na ňu a aj tak ju tam má. Kde je tá logika? A prečo vlastne jeho prijala a mňa nie? Však sme skoro rovnakí.

"Lebo ťa zotrela, kámo. To nie je až také časté. Má u mňa obdiv, že si dokázala znepriateliť celú školu za dva dni, čo sme v škole. To sa ešte nikomu nepodarilo."

Začal sa smiať. No mne to bolo skôr ľúto. Nie to, že sa ku mne správne hnusne, ale to, že je kvôli mne nenávidená. To si nezaslúži.

Ďakujem za prečítanie. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. :)