Od tŕnia k láske

18.Stromček :)

Eliška Smithová:

"Všetko je v poriadku?"

Spýtal sa ma Maťo, ktorý sa môjho úderu až zľakol. Veď nikto to určite nečakal a on už vôbec nie.

"Nie je."

Dala som mu zápornú odpoveď. Cítila som sa totiž prudko vytočená. Načo mi tu žiadosť poslal? Ja som sa o ňu neprosila! Až priveľmi si dovoľuje! Najprv si sadne na moju lavicu, potom sa nechá udrieť dverami, neskôr príde na našu izbu a teraz toto? Robí si zo mňa srandu?

"Čo sa stalo?"

Opýtal sa ma bojazlivým hlasom. Nechcelo sa mi odpovedať a tak som mu len posunula mobil.

"Tebe poslal žiadosť Tomáš Mirček?"

Spýta sa ma s otvorenými ústami a s nadvyhnutým obočím.

"Hej. Chápeš to? Ako si to mohol dovoliť? Stačí mi, že chodí na rovnakú školu. Nepotrebujem ho ešte v priateľoch na Facebooku!"

Stále som bola nahnevaná. Občas stačí málo, aby ma niečo vyprovokovalo. Ale vo väčšine prípadoch sa viem ovládať. Lenže teraz to nešlo. Myslím, že som na neho alergická.

"Veď je to super. On neposiela žiadosti hocikomu."

Snažil sa ma prehovoriť, aby som bola nadšená. Lenže to u mňa nedocieli. Mám vlastnú hlavu a svoje zmýšľanie.
"Naozaj ti poslal Tomino žiadosť?"

Ozvala sa jedna zo spolužiačok. Zacítila som pohľady aj na chrbte. Všetky dievčatá sa totiž na mňa pozerali. Prečo z toho robia všetci také haló? Veď to nie je žiadna celebrita!

"Áno, poslal jej žiadosť."

Odpovedal za mňa Martin. V jeho hlase bolo počuť nadšenie. Asi si aj užíval tú obrovskú pozornosť, ktorá práve ku nemu prišla.

"Ukáž!"

"Akú tam má fotku?"

"Napíš mu!"

"Prihovoríš sa mu za mňa?"

"Pozdrav ho odo mňa!"

"Odkáž mu, že je krásny!"

Prekrikovali sa cez seba. Mám pocit, že som netrafila do školy. Toto miesto mi totiž skôr pripomína nejakú psychiatriu.

"Tiež si myslíš, že je úžasný?"

Spýtalo sa ma jedno z dievčat, ktoré už stálo pri mne. Sledovalo totiž fotky, ktoré im Martin ukazoval na mojom mobile. Som rada, že má konečne nejakú pozornosť, ale musí na to používať môj mobil?!

"Nie je úžasný!"

Skríkla som nahlas, aby sa utíšili. Už ma z nich bolela hlava.

"Čo?"

Ozvalo sa zborovo. To som fakt jediná, čo nie je z neho unesená?

"To zabolelo."

Započula som chlapčenský hlas. Otočila som sa a vo dverách som zbadala toho imbecila kvôli ktorému som takmer ohluchla.

"Zaslúžiš si!"

Odvrkla som a ďalej som si ho nevšímala.

"To si nevšímaj Tomi. Ona je hlúpa."

Wau! Nikdy som nepočula lepší dôvod na označenie človeka za hlúpeho. Keby sa IQ meralo podľa sympatií voči nemu, tak by som bola podpriemer. Narozdiel od ostatných dievčat. Tie by boli označované za nadané.

"Presne! Nám sa páčiš."

Sršala z nich číra zúfalosť. Čudujem sa, že si nepripadali pri ňom trápne. Ja som sa totiž cítila zahanbene aj za nich.

"Aj vy ste pekné dievčatá."

Venoval im kompliment a ony dobre že z neho neodpadli. Prečo sa z toho tešia? Aj na nábytok môže povedať, že je pekný. A myslim, že sa skrine tiež nezhadzujú na zem.

"Ty si omnoho krajší ako my."

Pozrela som sa na lepiacu pásku, ktorú som mala na stole v peračníku.

"Nádherný si ako anjel."

Prudko rozmýšľam či by mi vystačila na zalepenie úst mojich spolužiačok.

"Tvoja priateľka má také šťastie, že ťa má."

Pomoc! Potrebujem nutne záchranu. Lebo pri nich spácham o chvíľu samovraždu!

"Smolu má!"

Skríkla som. Už mi tu idú všetci na nervy! Nemienim tu celý deň kysnúť a počúvať ódy na Tomáša.

"Smolu?"

Začudoval sa menovaný a aj jeho obdivovateľky hádzali na mňa nepriateľské pohľady.

"Áno. Má za priateľa sukničkára, ktorý sa necháva obchytkávať inými dievčatami."

Asi tri spolužiačky boli na ňom zavesené. Pripomínal mi vianočný stromček.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)