Od tŕnia k láske

12.Nenávisť :)

Eliška Smithová:

To nemôže byť pravda! Mne sa hádam len sníva! Za čo ma pane Bože trestáš? Myslela som si, že neexistuje nič horšie ako sa učiť nemčinu ešte aj po škole. Mýlila som sa! Na prvej priečke sa umiestnilo učenie sa  nemčiny v spoločnosti tohto namysleného hlupáka! Ach, neznášam ho!

"To je super, že tam budete chodiť obaja."

Zareagovala Veronika nadšene. Aspoň niekoho to teší, keďže mňa vôbec.

"Bohužiaľ."

Dala som najavo svoju nespokojnosť. Určite nebudem kričať od radosti, že budem po škole tráviť čas s Tomášom Mirčekom i keď veľa dievčat by sa išlo z toho zblázniť. Ja však nie som ako iné dievčatá. Mňa neošalie jeho klamlivý výzor.

"Ani ja z toho nie som zrovna nadšený."
Ozval sa aj menovaný. Takže ani on ma nemá veľmi v láske. Veď to je jasné, však nie som umelina ako je jeho frajerka. A chlapci ako je on sa bavia len s takými dievčatami. Ale mne je to vlastne jedno, veď aj tak o jeho spoločnosť vôbec nestojím.

"Čo sa medzi vami stalo?"

Zaujímala sa moja spolubývajúca.

"Nič."

Odvrkol jej Tomáš.

"Veď vidím, že nič."

Pokrútila nad nami hlavou.

"Vážne nič."

Snažil sa ju presvedčiť.

"Tak prečo sa ku sebe správate ako rozvedení manželia?"

Tomuto prirovnaniu som sa musela zasmiať.

"Ani neviem. Asi je to jej typické správanie ku krásnym chlapcom."

Odpovedal jej Tomáš.

"Hm, kde vidíš toho krásneho chlapca?"

Trošku som ho schladila. Má o sebe až príliš vysokú mienku.

"Tak prečo sa tak ku mne správaš, ak toto nie je správny dôvod?"

Spýtal sa ma zvedavo.

"Nenávisť na prvý pohľad."

Povedala som s úsmevom. Možno ma trošku tešilo, že vo svojom živote mám nepriateľa. I keď vôbec nechápem, že prečo by ma malo niečo také tešiť.

"Čože?"

Nechápal ma a to som hovorila po slovensky. Nečudujem sa, že musí chodiť na krúžok nemčiny. Veď keď už niekto nerozumie rodnému jazyku, tak je na tom veľmi biedne.

"Už pôjdem preč. Je tu akosi veľa ľudí."
"Veď sme tu len my traja."

"Však práve. Radšej mám párne číslice."

Veronika sa zasmiala. Asi pochopila moju narážku na tohto namyslenca.

"Ak chceš, môžem odísť ja."

Navrhla po smiechu.

"Vážne?"

"Veď chceš parné číslo. Ak odídem budete tu dvaja."

"Radšej by som zostala v klietke s hadmi a potkanmi ako s ním."

Obe sme sa zasmiali. Len jemu do smiechu nebolo. Veď jeho nikto nikdy neurážal až doteraz. Nech si zvyká, že na scénu prišla Eliška Smithová!

"Ahoj."

Rozlúčila som sa s ňou. Iba s ňou. Načo by som plytvala slovami skrz neho? Nezaslúži si ani obyčajné čau. Potom som sa už vybrala na prechádzku po meste. Zbožňujem prechádzky. Vždy si pri nich vyvetrám hlavu. Rada pozorujem rôzne pamiatky a významné budovy, ale zaujať ma dokážu aj obyčajné stromy. I tu bolo čo obdivovať. Síce v meste je oveľa menej zelene ako u nás doma, ale stále tu má nejaké zastúpenie. A čím je jej menej, tým viac si ju človek váži. To som si už stihla všimnúť. A takto je to aj pri iných veciach. Nie len pri prírode. Kým máš všetko, tak si to ani nevšímaš, ale keď to začneš strácať, tak až vtedy si začneš uvedomovať tú hodnotu, čo to pre teba malo. Občas sa vyjadrujem až príliš nejasne a ľudia voči tomu nemajú veľa pochopenia. Vravia, že mi nerozumejú, ale pri tom nerozumejú sami sebe. Časom keď zostárnu, tak pochopia zmysel mojich slov. Ale vtedy už býva zvyčajne veľmi neskoro. A to len stačilo, aby sa človek zamyslel a otvoril svoje zalepené oči. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo nemám veľa kamarátov. Svet totiž vidím úplne inak ako ostatní, čo je vlastne dobre i keď je to považované  za zlé.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)