Od tŕnia k láske

53. Objatie :)

Eliška Smithová:

S bratom sme vošli do pestrofarebnej miestnosti. Všetko bolo nádherne vyzdobené a do tanca hrala akási romantická pesnička. Ak by som niekedy mala ísť na rande, tak by som sa určite nenahnevala, keby sa odohrávalo na tomto mieste. Samozrejme však, že o žiadnom nerozmýšľam a hovorím to len čisto hypoteticky. 

"Vyzerá to tu super, že áno?"

Ozval sa Daniel, ktorý stál hneď vedľa mňa. Myslela som si, že by takýto ples nikdy neocenil, keďže pre neho estetika nič neznamená. Ale asi som sa zmýlila. Pozrela som sa na neho a snažila som sa v ňom spoznať svojho brata. Občas som ho tam videla, ale niekedy som nevidela ani náznak po jeho prítomnosti. Tváril sa totiž normálne a seriózne. On? Chápete tomu? Lebo ja tomu vôbec nerozumiem. Ako keby som ho nikdy poriadne nepoznala. Zvláštna predstava, keď si uvedomíte, že sme spolu vyrastali. 

"Áno." 

Na odpovedi som si nedávala veľmi záležať. Do módy som sa totiž vôbec nevyznala a tak by mi bolo hlúpe, keby som komentovala dekoratívne doplnky alebo oblečenie ostatných. 

"Už tu máš aj nejakého nápadníka."

Poznamenal Daniel a potom mi nenápadne ukázal prstom na nejakého chlapca, ktorý sa práve nalieval alkoholom. No samozrejme, veď na čo iné by sem inak chodili chlapci? Keď nie kvôli tomu, aby sa opili a pri tom boli so svojimi priateľkami? Myslím, že žiadny by tu triezvy dlho nevydržal. A ja tu zas nevydržím dlho, keď sa tu budú motať a padať na zem. Vždy sa snažím držať si odstup od alkoholikov, keďže alkohol mi nikdy nevoňal a jeho zápach mi spôsoboval črevnú virózu. 

"Si veľmi vtipný. Ten je zamilovaný akurát tak do alkohola." 

Prevrátila som očami a brat sa len zasmial. Potom podišiel ku mne a hlavu mi rukami nasmeroval na stolík s koláčmi.

"Nemyslel som toho, ale tohto."

Povedal potichu a ja som až v tej chvíli upriamila zrak pred seba. Najprv som si všimla len chutné koláče a až potom jeho. Do kelu! Čo tu ten robí?! 

"Poznáš ho?"

Opýtal sa ma po chvíli. Asi zbadal môj prekvapený výraz. Bodaj by som nebola prekvapená, keď sa na plese ukázal ten najväčší drsňák a lámač sŕdc, Tomáš Mirček. Čo tu robí? Veď nikdy nepôsobil tak, že by miloval romantickú hudbu a  že by vyhľadával obleky. Vôbec som jeho prítomnosti nerozumela. Ale viete, čo ma hnevalo najviac? Že som mala mať od neho konečne pokoj! Lenže, môj plán zlyhal, keďže práve si to mieril sem za mnou. 

"Môžem ťa objať?"

Opýtala som sa bleskovo brata. Ten hneď vypúlil oči a sánka mu spadla takmer po zem.

"Čože?"

"Chcem ťa objať." 

Zasmiala som sa a potom som sa mu hodila okolo krku. 

"To si spravila kvôli tomu chlapcovi? Ak áno, tak sa ti to podarilo. Práve sa otočil a kráča späť."

Zasmial sa už aj on. Myslím, že ma pozná až príliš dobre. Nečudujte sa. Som jeho jediná sestrička. Má ma prečítanú až do poslednej stránky. Aspoň pocitovo. Vždy vie predpovedať moju reakciu a taktiež zistiť dôvod mojej reakcie. 

"Aj, ale taktiež som ťa chcela objať a poďakovať ti, že si ma sem zobral. Je to tu naozaj skvelé."

Povedala som, keď som sa od neho odtiahla. Usmieval sa. Myslím, že ho to potešilo. Otočila som sa smerom na Tomáša, ale akonáhle som to spravila, tak už nebolo po ňom ani stopy. Dúfam, že sa mi teraz bude dlhodobo vyhýbať. Nie len na plese, ale aj v škole. V tom prípade by bol dnešný deň, ten najkrajší v mojom živote. Neberte ma zle, ale rada by som na neho zabudla. Myslím, že bola chyba, že som ho vôbec spoznala a hoci len chvíľu s ním rozprávala. Nechcem si už pamätať jeho tvár, jeho hlas, vôňu, nič. 

Ďakujem krásne za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :) Taktiež budem vďačná, ak podporíte projekt/knižku Pomôžeme si. :) Taktiež vám veľmi krásne ďakujem za 1K nasledovateľov! Neverím, že už toľko ľudí, číta moje slová, myšlienky a príbehy. Je to pocit na nezaplatenie, keď slovami môžem pomôcť, rozosmiať, vyčarovať úsmev a šíriť myšlienky i nejaké posolstvo. Ďakujem vám.♥ Ste úžasní.♥