Od tŕnia k láske

4.Zazobaný :)

Tomáš Mirček

Veľmi by ma zaujímalo, kto vymyslel takú príšernú vec, ako je budík. Prečo to vôbec vymyslel? Keby ho nebolo, tak by som ešte mohol spať.

"Už si hore, Tomáš?"

Mama už ako vždy, klope na dvere. Toto neznášam možno ešte viac ako samotný budík.

"Áno, som!"

"Určite?"

Otázky tohto typu tiež nemám rád. Keby som spal, tak by som jej asi neodpovedal. Ale skúste to vysvetliť jej.

"Už sa obliekam!"

Zaklamem, keďže ešte stále ležím na svojej úžasnej posteli. Je taká mäkká, že sa mi ju nechce opustiť.

"Len aby si nemeškal hneď prvý deň!"

"Nemaj strach!"

Nie som najvzornejší študent. Kvôli tomu mi ani moja mama veľmi nedôveruje. Často sa len niekde flákam. Prežiť život v škole je podľa mňa hlúposť. Už viem písať, čítať i počítať. Všetky ostatné dôležité veci sa človek naučí v praxi a nie v tejto inštitúcii.

"Spravím ti raňajky!"

Kričí na mňa cez zatvorené dvere. Asi by som jej mal otvoriť, ale zdajú sa mi niekoľko kilometrov vzdialené.

"Dobre!"

"A naozaj si už hore?"

Opýta sa znova túto otázku. Občas mám pocit, že moja mama má alzheimera.

"Áno!"

"Si hore?"

"Áno!!!"

To už kričím na celý dom. Občas u nás sú aj hluchonemí ľudia. Mám taký pocit.

"Tomáško?"

"Čo?"

"Takže si už vstal? Nemusím sa báť?"

V tejto chvíli mám pocit, že vyletím z kože. Rýchlo vstanem z postele a rútim sa k dverám. Potom ich otvorím a mama na mňa pozerá ako na zjavenie.

"Vidíš? Som hore! Tu som pred tebou a nie v posteli!"

Mávam jej pred očami, aby si ma všimla.

"Hádam, že nechceš ísť takto oblečený!"

No, v spodnom prádle asi oblečený nepôjdem. To má pravdu.

"Nie, prezlečiem sa."

"Veď si povedal, že sa už obliekaš!"

Ona si vždy pamätá, čo poviem ja, ale málokedy to, čo povedala ona a preto vždy vznikajú hádky alebo nedorozumenia.

"Veď som sa nestihol obliecť."

Prevrátim očami a mama už začne nahnevane rozhadzovať rukami.

"Už si mal byť oblečený! Si totálne nezodpovedný! Vôbec to nestihneš..."

V hlave som počul len bla, bla, bla. Jej vety sa takmer vždy opakujú, takže nemá zmysel, aby som ich stále počúval. Rýchlo na seba hodím tričko a oblečiem si tepláky.

"Hotovo."

Poviem, keď sa opäť ku nej vrátim.

"Takto do školy nepôjdeš!"

"Aj ja ťa mám rád."

Potlapkal som ju po pleci a odišiel som do kúpeľni, kde som vykonal osobnú hygienu a aj potrebu, ale to vás nemusí zaujímať. Keď už som mal všetko hotové a dokončil som si aj svoj účes, tak som sa vybral do kuchyni. Popri čakaní na raňajky som si čítal triedny chat. Dievčatá tam posielali fotky nových prvákov a prvačiek. Nič zaujímavé, aspoň pre mňa. Už som štvrták a o také bábätká naozaj nestojím. Žena by ma musela zaujať, aby som o ňu zakopol. Ako napríklad Nikola, s ktorou tvorím už druhý rok pár. Sme najväčší obľúbenci na škole, takže sme sa ako pár našli. Každý mi ju môže závidieť. Štíhla modelka, s tými najlepšími mierami, obdarená brunetka, žena, po ktorej by išiel každý skutočný muž.

"Čakáš na raňajky?"

Opýta sa mama, keď sa jej konečne uráči prísť.

"No nie, čakám tu na festival."

Opäť prevrátim očami. Zas úplne zbytočná otázka.

"Tak si čakaj ďalej, drzý mládenec. A raňajky si kúp v bufete!"

Asi som ju trošku vytočil. Nevadí mi to, veď ju to o chvíľu prejde. Má len jedného syna, takže ma nemôže nenávidieť. Kto by sa o ňu potom v budúcnosti postaral? Nahnevane sa zdvíham zo stoličky a mierim ku svojmu autíčku. Volá sa Kristínka a veľmi ju milujem. Je to jedno z najlepších áut, ktoré bolo vyrobené. Sme trošku zazobaná rodina, bolo by hlúpe keby som chodil autobusom. Neviem, čo moja mama panikári, s týmto autom by som nemeškal ani keby som chcel.

Ďakujem za prečítanie. Budem rada za všetky komentáre a hodnotenia. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Toto bolo zoznámenie s Tomášom. :)