7.Eliška :)

4.9K 317 8
                                    

Tomáš Mirček:

"Nevieš otvárať tie dvere aspoň o niečo opatrnejšie?!"

Vybehol som na dievča, ktoré ma nimi uderilo. Ani by som sa nečudoval, keby som mal z toho hrču. Príde si ako modelka do prvého ročníka a už si myslí, že si môže všetko dovoliť? To je teda na veľkom omyle!

"Nemal si pred nimi stáť."

Zareaguje s pokojným hlasom, ako keby ju to vôbec netrápilo.

"Kto si myslíš, že si?!"

Už som zvýšil hlas. Nikto sa tu nebude usmievkať na tom, že mi bolo ublížené!

"Eliška, ale otázka znie kto si ty? Najprv mi sediš na lavici a teraz stojíš pred dverami! Aj sedliacky rozum by ti stačil na to, aby si pochopil, že toto nie sú vhodné miesta pre takých namyslencov ako si ty a že takto ľahko môžeš dôjsť k úrazu."

Až v tejto chvíli som sa odvážil pozrieť na páchateľa. Myslel som si, že je to len obyčajná prváčka, ale mýlil som  sa. Bola to tá prváčka, z ktorej mi išli nedávno až oči vypadnúť. Nebola nádherná, ale bola odlišná a to bolo niečo, čo ma nútilo chcieť ju spoznať oveľa viac.

"Prepáč."

Ospravedlním sa za svoju predošlú reakciu. I keď ona tiež nie je bez viny.

"Wau, chlapec ako ty vie, že čo to slovo znamená?"

Ako to myslí, že chlapec ako ja? Veď som úplne normálny.

"Prijmeš moje pozvanie na kávu? Neviem ako inak ti povedať, že ma to mrzí, ako som zareagoval."

"Nie."

Jej odpoveď bola jasná a stručná. Ani minútu sa na nej nezamyslela. Ale prečo ma nenávidí? To je až tak háklivá na svoj majetok, ktorý aj tak patrí škole a nie jej?

"Prečo?"

"Necítim sa dobre v tvojej spoločnosti."
Odbila ma bezcitne. Nie som zvyknutý, že sa ku mne takto niekto správa. Možno občas ma podpichnú kamaráti, ale len tak zo srandy, ale dievčatá? Nikdy v živote by to ani neskúsili. Veď by dali všetko len za to, aby som sa im ja, Tomáš Mirček, pozdravil.

"Čože?"

Opýtal som sa prekvapene. Mal som pocit, že som práve sklamanel. Každý pohyb sa mi zdal nesmierne ťažký. Dokázal som sa pozerať len na ňu. Všetko ostatné bolo schované do čiernej hmly.

"Dobre si počul."

Utvrdila ma v tom, že ma môj sluch neklame. Tohto som sa bál, všetko, čo povedala, bolo naozajstné. Nebol to len nejaký sen alebo moja zvláštna predstava.

"Čo máš proti mne?"

Rozhodol som sa, že zistím v čom je problém. Vŕtalo mi to totiž v hlave.

"Všetko."

Znova jednoduchá odpoveď, pri ktorej viac hovorili jej oči ako ústa. Mala totiž chladný pohľad, z ktorého sa mi vytvorili po tele zimomriavky. Ako keby som bol nejaké monštrum, ktoré túži zabiť. Tak som sa cítil, keď som sa jej do nich pozrel. Toľko nenávisti v jednej osobe. To hádam ani nie je možné.

"Čo všetko?"

Vyzvedal som ďalej. Túžil som vedieť viac o jej pocitoch.

"To by som nestihla vymenovať ani za celý deň. Čau."

Dostatočne ma schladila. Bolo to horšie ako keby na mňa vysypali kilo ľadu. A na všetko jej postačili len obyčajné slová.

"Ahoj."

Usmieval som sa a tváril som sa, že sa ma to nijako nedotklo, ale pravda bola úplne inde. Potom som sa len pozeral ako to dievča odchádza. Bol to pomalý pohyb, ale v mojej hlave sa mi to zdalo ako utekanie. Mal som pocit, že je mi stále viac a viac vzdialenejšia. Tento rok som nečakal, že ma niekto prekvapí. Myslel som si, že poznám všetky dievčatá, ale mýlil som sa. Toto dievča je samá záhada a prekvapenie a ja som už teraz zvedavý, že ako ma prekvapí nabudúce. Možno ma ona už nebude chcieť vidieť, ale ja viem, že sa raz dopracujem k úprimnému rozhovoru s jej osobou.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. :)

Od tŕnia k láskeWhere stories live. Discover now