Od tŕnia k láske

17. Skupinky :)

Eliška Smithová:

O krátku chvíľu sme sa vybrali do školy. Pred ňou už postávali rôzne školské partie. Prvá bola plná namyslených chlapcov, ktorí boli oblečení v tých najmodernejších handrách. Väčšinou mali spadnuté rifle čiže vyzerali ako keby nestihli ísť na veľkú potrebu. Na hlave mali nonstop šiltovky, nezávisle od toho, aké bolo vonku počasie. V rukách držali cigarety a žmurkali na každé pekné dievča, ktoré išlo okolo. Dokonca ich tlapkali po zadku. A nie, že by im to vadilo. Práveže tie dievčatá boli z toho nadšené. Niektoré až tak, že išli okolo niekoľkokrát. Nalejte im prosím vás rozum. Keby sa takto dotkli mňa, tak vám garantujem, že by im po rukách nezostali ani stopy. Druhá skupina bola tá, v ktorej boli modelky. Nie doslovne, ale ony sa za ne považovali. Väčšina mala na sebe aspoň niečo ružovej farby. Občas mám pocit, že kvôli nej diskriminujú iné a krajšie farby ako je práve táto. Samozrejme nemohlo chýbať oblečenie, v ktorých vyzerajú neodolateľne. Vobec nechápem ich nadšenie z krátkych šiat. Tie v dnešnej dobe obliekajú aj majitelia psom. Keď už sme pri nich, tak jediná vec, čo mi na nich chýba je kabelka s čivavou. Vtedy by už vyzerali ako všetky tie hlúpe blondínky, ktoré reprezentuje televízia. Tretia skupina sú podivíni. Ale myslím, že ich tak nazývajú neprávom. Sú totiž úplne obyčajní. Ich smolou je však len to, že nespĺňajú ani jednu podmienku skupín, ktoré som vymenovala. Pravdupovediac si myslím, že práve oni sú svetlá stránka nášho ľudstva. A ďalšia skupina? Iná už ani neexistuje. Potom sú už len jednotlivci, ktorí radšej uprednostňujú inteligentnú samotu ako hlúpu spoločnosť. Práve medzi týchto ľudí sa radím aj ja. Preto som ani nepovažovala za rozumné, aby som zostávala pred školou a sledovala tieto partie. Načo by mi to bolo dobré? Len by sa mi ľudia ešte viac znechutili.

"Čau."

Pozdravil sa mi môj spolusediaci, keď som si sadla vedľa neho.

"Ahoj."

Úplne som zabudla, že v lavici nesedím sama. Na základnej škole to totiž bolo bežné. Veď kto by sedel s čudáčkou? Musím si na túto zmenu zvyknúť.

"Inak, ja som Martin Tóth. Nestihol som sa ti minule predstavit."

Podal mi s úsmevom ruku.

"Eliška Smithová."

Tiež som sa mu predstavila a potriasla som mu rukou.

"Ty máš ale stisk."

Zasmial sa a otriasol si ruku.

"Ako každé dievča."

"Hm, to neviem. Si asi prvá, čo mi ju neodmietla."

Zamyslel sa. Ani sa nečudujem. Ak chodil do školy v tomto meste a stretával rovnaké dievčatá ako sú tu, tak je jasné, že ho nebudú obľúbovať. Keby však bol krajší, tak by sa mu hneď hádzali všetky okolo krku.

"Máš Facebook?"

Musí vždy skončiť každý rozhovor pri takejto otázke? To sa ma nemôžu pýtať aj na niečo iné?

"Mám, ale veľmi tam nechodím."

"Môžem ti poslať žiadosť?"

"Zakázať ti to nemôžem."

Ľahostajne som mykla plecami. Radšej by som bola, keby sa posielali pohľadnice ako za starých čias. Aj teraz ich mám viacero odložených. Sú to krásne pamiatky. Čo ma po správach na sociálnych sieťach! Tie sa po čase vymažú a ani nie sú súkromné ako si veľa ľudí myslí.

"Potvrď mi ju."

Usmieval sa ako keby bol na drogách. To tak málo stačí k ľudskej radosti? Vytiahla som si z vrecka mobil a prihlásila som sa. Trošku to trvalo, pokým som naťukala svoje dvadsaťmiestne heslo. Mám ho trošku komplikované, ale rozhodne by som si sem nedala svoje priezvisko, dátum narodenia, opakované čísla alebo iné jednoduché heslá, na ktoré vám všetci ľahko prídu. Keď som sa však pozrela na zoznam žiadostí, tak som skoro vyletela z kože.

"To si hádam, robí srandu!"

Skríkla som a z celej sily som uderila do lavice. Všetci pohľad upriamili priamo na mňa. No čo! Nie každú poteší, keď jej pošle žiadosť playboy školy!

Ďakujem za prečítanie. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. :)