Od tŕnia k láske

14.Doba :)

Eliška Smithová:

Naspäť na internát som sa vrátila tesne pred večierkou. Vtedy som si bola totiž úplne istá, že tam Tomáš nebude. Nepotrebujem sa na neho pozerať a ani nepotrebujem počuť jeho hlas. Čudujem sa, že sú tam vôbec dovolené chlapčenské návštevy. Alebo prišiel bez dovolenia? U neho by som sa ani nečudovala. Podľa mňa porušuje všetky pravidlá a nič neberie vážne. Ako predsa všetci takí chlapci.

"Vitaj naspäť."

"Vitám."

Sadla som si na svoju posteľ a začala som sa prezliekať do svojho pyžama.

"Tomino ťa tu čaká už niekoľko hodín."

"On tu je? To vážne?!"

Chytila som nervy. Nevie pochopiť, že tu nie je vítaný? Nikto o jeho spoločnosť nestojí. Tak nech sa uvedomí!

"Žartujem."

Prezradila a začala sa smiať. Asi jej prišla vtipná moja reakcia. Čo čakala, že pôjdem hneď za ním? Ak áno, tak sa mýlila. Nie som ním posadnutá, vôbec ma nezaujíma.

"Veľmi vtipné."

Povedala som ironicky a ona sa rozosmiala ešte viac. Asi som jej tu pre srandu.

"Čo proti nemu máš?"

"Všetko."

Nechcela som o ňom hovoriť, čo vysvetľovalo aj moju skromnú odpoveď.

"On je dobrý chlapec a keby si bola k nemu milšia, tak by ste možno skončili ako pár."

To dievča má veľmi bujnú fantáziu. Nikdy by som sa neznížila na to, že by som si začala s ním. Nemám o neho záujem. Celkovo ma nezaujímajú takýto ľudia, ktorí si myslia, že zjedli všetku múdrosť sveta.

"On má priateľku, pokiaľ dobre viem."

"Takže si sa o ňom už informovala?"

Spýtala sa nadšene. Čo ju na tom teší? A prečo by som sa mala naňho vypytovať? Veď informácie o ňom mi k životu netreba.

"Ani som sa nemusela. Všetci o nich hovoria."

Hneď sa prestala na mňa tak usmievať.

"Ty si podľa mňa zložená z kúskov ľadu."

Zažartovala spolubývajúca. Možno niečo na tom bolo. Svoje srdce som totiž už pred rokmi uzamkla a nepúšťam do neho nikoho. Žiadni priatelia, žiadni frajeri. Keď nemáš nikoho, tak ich aspoň nemôžeš stratiť. A verte, že strata veľmi bolí. Preto radšej preferujem samotu.

"Možno."

Pokrčila som plecami a ľahla som si do postele.

"Si na Facebooku?"

"Áno, prečo?"

"Pridám si ťa medzi priateľov."

Vitajte v roku 2016, kedy sa z neznámych ľudí stávajú priatelia prostredníctvom tlačídka pridať medzi priateľov. Tento svet je vážne padnutý na hlavu. Jediný dôvod skrz ktorý som tam je úplne jednoduchý. Všetci mladí učitelia sú tam totiž tiež. Takže nám bežne posielajú učebné látky cez túto stránku, ktorá je úplnou stratou času. Je to normálne? Učia nás o tom, aby sme nezdielali svoje osobné údaje cez sociálne siete a pri tom tam oni majú svoj osobný denník. Doba je naozaj iná. Kedysi slzy znamenali smútok a teraz namiesto sĺz stačí poslať emotika. Kedysi dievčatá boli šťastné z pohladenia a teraz im vystačí aj šťuchnutie na Facebooku. Kedysi sa deti hrávali vonku a dnes spolu komunikujú len cez obyčajné správy. Je mi z tohto všetkého smutno. Najradšej by som každému otvorila oči, ale to je nemožné. Keď o tomto hovorím tak si pripadám veľmi stará, ale pri tom sa táto zmena stala len nedávno. Kedysi bolo viac toho, čoho je dnes už málo.

"Potvrď mi žiadosť."

Usmievala sa na mňa ako keby ma žiadala o nejakú vzácnosť.

"Potvrdené."

Povedala som bez náznaku radosti. A takto som sa stala kamarátka s Veronikou vo fiktívnom svete.

"Máš ešte nejaké žiadosti?"

Opýtala sa ma zvedavo. Nikdy si ich nepozerám. Načo ich tam mám mať, keď v bežnom živote sa nevieme ani pozdraviť?

"Hej, tri."

Zistila som jej. Keď to už tak veľmi chcela vedieť.

"Od koho?"

"Martin Kollár, Simona Hašková a Michal Boldiš."

"Michal Boldiš?"

Zaiskrili jej oči. Hm, asi ju už stihol namotať. Toto fakt nepochopím.

"Potvrď ho a budem ti nesmierne vďačná."

"Načo?"

"Lebo mne žiadosť neposlal."

Pozerala na mňa smutne.

"Potvrdila som, ale za toto mi kúpiš čokoládu."

"Aj dve."

Rozbehla sa ku mne a začala ma objímať. Tá je fakt do neho zbláznená.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)