Od tŕnia k láske

43.Nezadaný :)

Eliška Smithová: 

Po škole som sa opäť vrátila na internát, kde som sa pustila do balenia vecí. Konečne odchádzam domov i keď len na víkend. Ale aj to mi stačí na to, aby som si aspoň na chvíľu oddýchla a odišla pred všetkými problémami. Na mojom domove sa mi veľmi páči fakt, že tam nikdy nebudem počuť to meno, ktoré ma obklopuje každý deň, keď som v škole. 

"Tešíš sa domov?"

Opýtala sa ma Veronika, keď sa vrátila na internát. Tvárila sa veľmi nadšene, čo bolo zvláštne, keďže ešte včera plakala.

"Teším sa. Dlho som ich nevidela."

"Päť dní."

Poznamenala so smiechom Veronika. Áno, bolo to len päť dní, ale mne sa to zdalo, ako celá večnosť. 

"Ako to, že máš takú skvelú náladu?"

Opýtala som sa jej, keďže už ma jej nadšenie až prekvapovalo.

"Mišo dal vraj status, že je šťastne nezadaný."

Začala skákať od radosti. Nechápavo som sa na ňu pozerala. Mám jej povedať, že ešte pred chvíľou zaprel i fakt, že sa bozkával s dievčaťom v reštaurácii? Nie, nedokážem to. Keď vidím, že je človek šťastný, tak mu radšej budem klamať, ako keby som mu mala pravdou ublížiť. 

"Keď je šťastne nezadaný, tak asi žiadne dievča nechce. Je mu lepšie, keď je sám."

Snažila som sa ju aspoň vytrhnúť z myšlienky, že by s ním mohla tvoriť pár.

"To tvrdíš aj ty, že si šťastne nezadaná, ale keby si mala priateľa, tak by si určite kvôli tomu neplakala. Bola by si rada, že si si našla svoju lásku a máš niekoho pri svojom boku." 

Usmievala sa na mňa. Normálne začínam byť alergická na rozhovory, v ktorých sa vyskytuje slovo láska.

"Ja nepotrebujem nikoho, aby som bola šťastná."

"Klameš."

Áno, klamala som, ale nie v tomto. Naozaj si vystačím aj sama. Nepotrebujem nikoho. Nikdy som nikoho nepotrebovala. Viem, aký je to pocit, byť sama. Viem, že som kedysi túžila mať veľa priateľov a človeka, ktorý má bude milovať. Všetko sa však zlomilo. Moje sny sa rozpadli. Už po nikom netúžim. Zmierila som sa so svojím životom i s faktom, že pravá láska neexistuje. Ľudia tvoria pár, ale pri tom sa nemilujú. Kvôli tomu neverím, že zamilovanosť existuje. Možno áno, ale nie je také ľahké ju nájsť, ako to všetci prezentujú. Hlavne, keď sa chlapci pretekajú o to, kto ich bude mať viac. Ako keby hrali pexeso. 

"Nie, vážne nikoho nepotrebujem."

"A preto si sa bozkávala a vášnivo tancovala s Maťom?"

"Čože?"

Vypleštila som oči, hneď ako to povedala. Robí si zo mňa srandu? Nič také sa nestalo.

"Netvár sa ako neviniatko. Už o tom vie celá škola."

"O čom vie celá škola?"

"Že si ho len využila a potom si sa to snažila zakryť tým, že si ho udrela."

"On mi siahol na zadok, preto som to spravila. Veď to vieš, hovorila som ti to."

Bránila som sa. Pamätám si, ako ma vysmiala, že mi to bolo nepríjemné.

"Ale o tom, že ste sa bozkávali si vôbec nehovorila."

"Lebo sme sa nebozkávali!"

Vybehla som na ňu. Neznášam, keď mi niekto vyčíta niečo, čo som nikdy nespravila. Veď ja sa ani bozkávať neviem, ale nebudem to tu ľuďom hovoriť. Nepotrebujem ľutovanie, že v takomto veku som ešte nikdy nemala žiadny vážny vzťah. Vlastne, moja jediná skúsenosť s bozkávaním bol incident s Tomášom, kedy som sa o to trošku pokúsila, ale hneď som prestala, akonáhle som si uvedomila, že čo to za chybu robím. 

"Neklam! Myslela som si, že sme kamarátky."

Áno, sme. Od doby, čo si si ma pridala medzi priateľov. Ale ak by sme boli pravé kamarátky, tak by si mi aspoň na chvíľu verila a neverila by si ostatným, čo na mňa hádžu špinu.

"Máš pravdu. Bozkávala som sa s ním. Si spokojná?"

Práve som sa priznala k niečomu, čo som nikdy nespravila. Neviem, prečo som to spravila. Asi som si myslela, že takto sa zbavím jej odsudzovania. 

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)