LOVE ME

8. kapitola

Otočila som sa a prekvapená som ostala stáť s otvorenými ústami. Ten chlap prišiel až ku mne do práce. On nie je normálny. A k tomu mi doniesol ružu. Je to naozaj krásne gesto ale toto nemôže. " Čo tu robíš? A čo má toto znamenať?" spýtala som sa s úsmevom na tvári. "Noo povedala si že ak budem chcieť tak si ťa nájdem. A ja som to práve urobil. A tá ruža je menšia pozornosť." ten chlap dosiahne vždy svoje. "Za tú ružu ďakujem, je krásna. A teraz mi odpovedz aký je dôvod toho, že si tu?" spýtala som sa zvedavo. "Chcel som ťa vidieť a pozvať ťa na večeru." odpovedal. "Prečo to robíš? Dobre vieš že som zadaná a neviem o čo sa snažíš." povedala som trochu nepríjemným hlasom. "O nič. Bol by som radšej keby si zadaná nebola ale stretávať sa môžme aj tak." Stretávať sa? Zbláznil sa? "Jasné, chcel by si aby som nebola zadaná preto, aby si ma dostal do postele. Nebudem sa s tebou stretávať. Nebolo by to voči môjmu snúbencovi fér." povedala som. "Ale chcela by si." bože to je idiot. Začínal mi liesť na nervy. Mysli si že je niekto viac a že môže čokoľvek. No je na omyle. "Nie, nechcela. A teraz odíď, mam prácu. Nemal si sem chodiť. Nemali sme sa vôbec stretnúť. S takým namysleným idiotom nechcem mať nič." zasmial sa. "To že sa snažím o ženu neznamená, že som namyslený idiot." tentokrát som sa zasmiala ja. "To že sa snažíš o zadanú ženu a dostať ju do postele." povedala som. "Len jedna večera. Prosím." priblížil sa ku mne. Prečo to urobil? Prečo urobil krok bližšie? "Prečo?" spýtala som sa. "Aby sme sa spoznali. Neodídem kým nepovieš áno" usmial sa. To je kretén. "Fajn, jedna večera. V piatok." usmial sa ešte raz a rozžiarili sa mu oči. Dosiahol svoje. "Vyzdvihnem ťa" on nie je normálny. "No to určite. Aby ťa Alex videl? Nie. Stretneme sa na mieste." znova sa zasmial. Mal vážne pekný úsmev. "Alex?" spýtal sa. "Dobre tak stretneme sa v piatok v reštaurácii Sagua." Lepšiu reštauráciu si vybrať nemohol. Prečo práve do tej? Pozná ma tam veľa ľudí. Ale dobre. Je to len jedna večera. "Dobre a teraz odíď." ten chlap sa stále usmieva. "Dobre, maj sa. Vidíme sa v piatok." Chystal sa na odchod no zrazu zastavil. "Tu máš moje číslo." položil mi ho na stôl a odišiel. Nechápem na čo mi bude. Nechcem jeho číslo. Sadla som si za stôl a premýšľala čo sa tu vlastne teraz udialo. Ja idem s hokejistom na večeru. Mala by som sa upokojiť. Bude to len jedna večera. Lenže teraz keď premýšľam, on mi nepovedal o ktorej mám prísť do tej reštaurácie. To snáď nemysli vážne. Mal všetko premyslene. To preto mi dal číslo. Lebo vedel že mu zavolám naisto, aby som sa ho opýtala na čas. Do frasa s ním. Už naňho nechcem myslieť. Trápi ma teraz iná vec. Alex. Musím sa s ním dnes večer porozprávať. Takto to nefunguje. Žijeme spolu v jednom dome, sme zasnúbení, ale vôbec sa tak nesprávame. Buď sa o tom normálne porozprávame alebo budem musieť prejsť na iné riešenie. Mrzí ma že to prešlo až do takej situácie. Mám ho rada ale niečo sa medzi nami zmenilo. Už nie je taký aký býval. Niekedy bol pozorný a dokazoval mi lásku. No teraz už len chodí do práce a po práci pozerá telku a potom ide spať. Už ani nepamätám kedy mi naposledy dal bozk. Kedy mi povedal že ma ľúbi. Dnes večer s ním mám vážnu debatu. Liam ma pustil z práce skôr keďže sme dnes nemali veľa roboty. Nevyužijem to nijak inak ako že prídem domov, ľahnem si a pôjdem pozerať seriál.  

 Šla som do auta, zašla som ešte do obchodu nakúpiť a potom som šla domov. Alex doma ešte nebol. Urobila som obed, najedla sa a šla som pozerať film. Čakala som, kým sa vráti z práce. Prešli asi dve hodiny a Alex prišiel. Tuším sa najedol a potom si ľahol do obývačky. Lepšiu príležitosť už mať nebudem. Postavila som sa a šla za ním. Ležal a pozeral futbal. Sadla som si k nemu a pozerala naňho dovtedy, kým na mňa neupriamil pozornosť. "Ako bolo v práci?" spýtala som sa ho. Nechcela som to naňho hneď vyhrknuť ale tak ani na tu otázku ako bolo v práci sa netváril nejako nadšene. "Fajn" bolo všetko čo povedal. Nič viac. Nechápem. Človek sa s ním chce normálne porozprávať a on ani nemá záujem. " Dobre. Tak to to ďalej nepôjde. Buď mi povieš čo sa deje alebo to budeme riešiť inak. Poslednou dobou sme sa hádali a potom čo som sa vrátila z Manchestru sme sa skoro vôbec nerozprávali. O našom intímnom vzťahu ani nevravím. Tak čo to má znamenať? Čo sa deje?" vyvalila som zrazu naňho. Myslím že ostal v šoku. Pár minút bol ticho no potom sa posadil a prehovoril. "Tak asi spolu už netrávime toľko času ako kedysi. Buď si v práci ty alebo ja. Spolu sme málokedy. A aj keď sme tak obidvaja si chceme oddýchnuť a mať čas pre seba. " vedeli sme obidvaja že sa náš vzťah zmenil. Že už to nie je také aké to bolo len ani jeden sa neodvážil o tom prehovoriť. "Čo s tým budeme robiť?" zaklonil hlavu k zemi. " Nechcel som to rozoberať lebo ešte som sa nerozhodol ale musím ti to povedať. Mala by si to vedieť." nevedela som čo mi chce povedať, ale vedela som že to nie je nič dobré. " Ponúkli mi prácu v Amerike. Za lepší plat, za lepšie postavenie. " povedal a mne sa slzy vtlačili do očí. Nevedela som čo povedať. V ten moment mi hlavou prebehlo asi milión myšlienok. O tom že sme sa hádali a málo rozprávali, o tom či to dáme ešte do poriadku, o tom že sme zasnúbení a čakala nás svadba, ktorú som hoci ešte aj tak plánovať nechcela, o tom čo mi práve povedal, o tom či by ma chcel zobrať zo sebou, o tom že ja tu mám rodinu, prácu a kamarátov, o tom že ho mám rada. Chcela som niečo povedať. No nevyšlo zo mňa ani jediné slovo. Namiesto toho hovoril on. "Prepáč že som ti to nepovedal skôr no nevedel som ako. A ešte sám som sa nerozhodol. Nie je to len tak. Mám tu rodinu, domov, kamarátov a teba. Napriek tomu že sme sa poslednou dobou hádali tak ťa stále ľúbim. Sme spolu už dlho a ja si neviem predstaviť že by som od teba odišiel. A neviem si predstaviť že ty by si odtiaľto odišla so mnou. Ani by som ti to nedovolil. Si pre mňa veľmi dôležitá a nemohol by som ťa odtrhnúť od toho čo máš tu." Po týchto slovách sa mi roztopilo srdce. Keď som vravela pred chvíľou že nemám slov tak omyl. Až teraz nemám slov. Nečakala so to od neho. Jediné čo som dokázala urobiť bolo, že som si k nemu sadla a silno ho objala. Je zvláštne ako si človek až pri takých situáciach uvedomí ako veľmi toho človeka má rád. Mohla som byť vďačná za to akého mám snúbenca. Karhám sa za to aká som bola. Že som na malý okamih pochybovala o našom vzťahu. "Už nech sa rozhodneš akokoľvek, vieš že aj ja ťa ľúbim a som ti vďačná za tie roky strávené s tebou. " povedala som a pobozkali sme sa. Nechcem myslieť na to že by odišiel. Ako by som to bez neho zvládla. Boli sme spolu tak dlho a teraz kvôli jednej veci to nechať len tak je hlúposť. A vzťah na diaľku by nefungoval. Nedokázala by som to. Nechali sme tú debatu tak. Rozhodnúť sa musí on sám a veľmi dobre vie že ak sa rozhodne odísť tak ja s ním nepôjdem. Sám povedal že by mi nedovolil odísť od toho všetkého čo tu mám. Ani ja by som to nedokázala. Šla som do spálne a hneď šla zavolať Michelle. Musela som jej všetko povedať. Potrebovala som jej radu a všetko čo mi ona vie dať. "Ahoj Michelle máš čas? Potrebujem ti niečo povedať." všetko čo som mala na srdci som jej povedala. Všetko čo mi Alex povedal a ako som sa cítila a ako sa cítim. Jej odpoveď ma trochu prekvapila. "Zlatíčko to ma mrzí. No pozri ešte sa nerozhodol. Možno sa rozhodne že ostane. " povedala. "No veľmi tomu neverím. Je to skvelá príležitosť. Vyšší plat, vyššie postavenie a dokonca Amerika. " odpovedala som jej. "To je pravda. Pozri, už nech sa rozhodne akokoľvek, musíš byť silná. Možno je to všetko tak ako má byť. Ver mi že všetko sa deje z nejakého dôvodu. Možno jeho odchod bude pre teba niečo znamenať. A možno ho neľúbiš tak ako si myslíš že ho ľúbiš a len si si zvykla na to že ste spolu lebo ste pár a bývate spolu už dlho. Čo keď tvoje city už nie sú také silné ako boli predtým?" ostala som zaskočená nad jej odpoveďou. "Prečo si to myslíš? " spýtala som sa. " Veľakrát si sa mi už sťažovala. Povedala si mi tvoje pocity a myšlienky. A prišlo mi to akoby si ho už neľúbila tak ako kedysi ale ako by si ho mala už len rada. Vieš aký je medzi tým rozdiel. Nechcem ti vravieť že to tak naozaj je. To už musíš vedieť ty sama. Ja si to len myslím." Keby tu mohla byť pri mne a silno ma objať. Možno mala pravdu. Ako zistím či ho ľúbim alebo ho mám len rada. Nikdy som si to tak neuvedomila. Čo keď ma Michelle pravdu? Vždy som jej vravela ako sa v našom vzťahu cítim inak. Ako som sa cítila keď ma požiadal o ruku. Niežeby som nebola v tom momente šťastná. Bola. No žena ktorá je zaľúbená by nemala mať potom pochybnosti či urobila správne že povedala áno. A čo je najhoršie, nemala by som myslieť na iného muža. No odkedy som stretla Ryana, nemôžem ho dostať z hlavy. Nechápem ako sa mi do hlavy mohol dostať niekto ako je on. A skoro by som zabudla idem s ním v piatok na večeru. Je to obyčajný idiot. Zatiaľ čo som dotelefonovala a hlavou mi znova prebehlo milión vecí, do izby vošiel Alex, priblížil sa ku mne, objal ma a pobozkal ma. Zrazu som zabudla na všetky svoje pocity a pochybnosti a nechala som sa unášať jeho bozkami. Už si nepamätám kedy sme sa naposledy takto bozkávali. A myslím, že dnešný večer neskončí len pri tom.