Ryan
Celý víkend som bol zavretý doma a nemal chuť na nič. James ma niekoľkokrát volal von ale odmietol som to. Nedal sa odbiť a tak aspoň prišiel ku mne a ja som mu povedal čo sa stalo. "Tebe sa páči. " povedal mi a usmieval sa. Ten idiot sa usmieval. Ako keby to bolo niečo skvelé. "Nie nepáči sa mi. Ja len" pozeral na mňa čo poviem. Vlastne som nevedel čo k tomu povedať. "Áno možno sa mi trochu páči. Ale to som nemal dopustiť. Už sa so mnou nechce stretávať. Odkopla ma." zaboril som si tvár do dlaní. Celé dni od toho večera boli na nič. Ani neviem prečo. Nikdy som taký nebol. Vždy keď sa na mňa nejaká vykašľala tak som sa len zasmial a išiel som ďalej. Netrápilo ma to. Bolo mi to jedno. No na ňu nemôžem prestať myslieť. Tento týždeň máme niekoľko tréningov na štadióne a ja na nich musím ísť. Vôbec nemám náladu a nechce sa mi ale v piatok je dôležitý zápas a nemôžem povoliť. Vstal som dosť skoro. V podstate som nemohol zaspať. Urobil som si raňajky a potom som sa zviezol na štadión. Prišli aj ostatní chalani tak som na nich počkal a spoločne sme šli na štadión do šatne. Bol som medzi poslednými a zízal do zeme keď som zrazu začul ako riaditeľ štadióna zakričal nejaké priezvisko. Nezdvihol by som hlavu keby nezakričal Tiarine priezvisko. Chcel som sa presvedčiť či je to ona. Bola to ona. V plnej kráse som ju zbadal na chodbe s riaditeľom ako na mňa pozerá. Neodvrátila zrak a myslím že ani nepočúvala čo jej riaditeľ hovorí. Bola mimo z toho že ma zbadala tak ako aj ja. Trochu som spomalil až nakoniec som zastavil a zvesil zo seba tašku ktorú som mal na pleci. Vedel som, že sa s ňou chcem porozprávať. Musel som sa s ňou pozhovárať. Nechcel som aby to medzi nami bolo také. Cítil som že som rád že ju vidím. Neviem čo sa to so mnou deje. Nechcem si priznať že sa mi páči. To nie som ja. Je to zvláštne. Čakal som kým dohovorí s riaditeľom a chcel som využiť situáciu. No nečakal som, že začne utekať preč. Chcel som ísť za ňou ale bola dosť rýchla na to že mala vysoké opätky a mňa v tej nesprávnej chvíli zavolal jeden z hráčov aby som sa išiel prezliesť, lebo nás volá tréner na ľad. Neviem prečo sa mi vyhýba. Chcel som sa len porozprávať. To vážne sa už nechce stretávať? Dopekla. Štve ma to. Z tej zlosti ktorú som vtedy v sebe mal som udrel do steny ktorá bola pri mne. Na ľade to nebolo inak. Nie len že sa mi nedarilo ale dokonca som sa hádal s niekoľkými hráčmi a nemal som ďaleko od toho aby sme sa pobili. "Reynolds čo to má znamenať? Čo je to s tebou? Daj si pauzu. Dnes kazíš hru a ešte sa ti ani raz nepodarilo dať gól. Toto sa na teba vôbec nepodobá." kričal na mňa tréner. Nemal som svoj deň. Vedel som že sa musím dať do piatka dokopy inak zápas skazím.
Tiara
Prišla som domov z práce a snažila sa vstrebať, že som na štadióne videla Ryana ktorý sa so mnou chcel rozprávať a ja som mu ušla. Michelle už na mňa netrpezlivo čakala. Bola zbalená a ja som ju mala odviesť do jej nového bytu. Videla, že sa niečo stalo. Bola som nesvoja. "Bola som dnes na štadióne a stretla som Ryana." chcela vedieť všetky podrobnosti a tak som jej všetko povedala. Zabudla dokonca aj na to že sa sťahuje. "Chcel sa so mnou rozprávať a ja som ušla ako taká hlupaňa. Teraz to ľutujem." pohladila ma po hlave a objala ma. "Tia?" pozrela sa na mňa. "Kedy je ten ich dôležitý zápas?" spýtala sa ma. "V piatok prečo?" spýtala som sa netušiac čo mi tým chce naznačiť. "Mala by si tam ísť. " povedala a usmiala sa na mňa. "Elle načo by som tam chodila? Budem sa trápiť ešte viac tým že ho uvidím a nič z toho" povedala som jej. "Mala by si ísť na ten zápas a ostať tam dlhšie." pochopila som čo tým myslela a mala pravdu. Inak sa s Ryanom nestretnem. Nemám tušenia kde býva a v ten deň po zápase to bude najlepšie. Po zápase ho počkám a porozprávame sa. Dúfam, že mi to vyjde. Po našom rozhovore som pomohla Michelle s vecami a dali sme ich do auta. Potom som ju odviezla do nového bytu. Keď sme všetky veci odniesli dnu prehliadla som si celý byt. Bol veľmi pekný a útulný. Bude mi smutno, že už nebude bývať so mnou ale aspoň ju budem mať v tomto meste. "Máš to tu naozaj krásne."povedala som jej a ona prikývla. "Aj mne sa tu páči." povedala. "Pomôžem ti sa vybaliť a potom pomaly pôjdem." videla ako mi klesol úsmev z tváre. "Viem, že si chcela aby som ostala ale vieš že mi je lepšie takto. Dokonca má prísť Max. Aké by to bolo keby prišiel do tvojho domu?" Úplne som na to zabudla. "Potom mi daj vedieť ako na tom ste." povedala som jej a pokračovala vo vybaľovaní krabíc. Myslela som si, že skončíme skôr ale bolo nám aspoň super a tie chvíle sme aspoň strávili spolu. Vonku sa už zotmievalo a ja som šla domov. Spomenula som si na dnešný deň. Usmiala som sa keď som si spomenula na Ryana, a na to že som ho videla. Naozaj stačí tak málo? Stačí len niekoho kto sa vám páči zahliadnuť a vy sa potom usmievate ako slniečko? V mojom prípade to tak rozhodne bolo. A práve v ten moment som si povedala a uvedomila som si že ho chcem vidieť. Že mi chýba a že sa s ním chcem naďalej stretávať. Bojím sa, že už ma nebude chcieť vidieť. Povedala som mu, že by sme sa už nemali stretávať. Že to ani pre jedného z nás nie je dobré a dokonca som dnes pred ním utiekla. No skúsiť to musím. V piatok pôjdem na zápas a verím, že to dopadne dobre. Hneď ako som prišla domov, ľahla som si a zaspala som.
Nemôžem uveriť že je ešte len stred týždňa. Tiahne sa vážne pomaly a je to otravné. Začínam byť čoraz viac nervóznejšia keď pomyslím na piatok. Dnes poobede mám ísť do modelingovej agentúry pomôcť dievčatám zo šatami. Aspoň mi rýchlejšie ubehne čas. V práci som porobila to čo trebalo a hneď som šla tam. Riaditeľka ma tam už čakala a privítala ma objatím. Dlho sme sa nevideli a bolo krásne ju znova vidieť a prísť do tej budovy kde som niekedy pracovala. "Rada vás zasa vidím" úprimne som sa na ňu usmiala. Opýtala sa ma pár otázok o mojom živote a ja som jej na všetko odpovedala. Bola zvedavá či ešte stále robím vo firme Lroy a ako som na to ja s Alexom. Povedala som jej že sme to s Alexom ukončili a bola dosť prekvapená. Upokojila som ju že som v poriadku a pokračovali sme v našom rozhovore. Potom ma zaviedla za dievčatami s ktorými som sa zoznámila. Boli krásne a veľmi milé. Pomohla som im zo šatami a potom sme zamierili na mólo kde mi predviedli chôdzu. Menšie nedostatky som im ukázala a ostatné už zvládli samé. Odišla som z tamaď s dobrým pocitom. Myslela som si, že si pôjdem ľahnúť po tom náročnom dni ale ešte ma prekvapil telefonát od Michelle. "Ahoj máš čas?" spýtala sa ma. "Jasné na teba vždy. Hovor." počula som ako sa nadýchla a potom spustila. "Prišiel za mnou dnes Max." zamrzla som. "Poobede ma prekvapil. Bolo to zlaté. Celú ma vyobjímal a vybozkával. Bolo to také oslobodzujúce keď som sa s ním bozkávala a vedela som že už nie je zadaný. Vrhla som sa mu do náručia a asi desať minút sme sa objímali. Som šťastná že je pri mne. Neviem ako dlho tu ostane ale momentálne je v sprche a čakám naňho. " všetko z Michelle vyšlo a ja som ju len pozorne počúvala. Bola som šťastná aj za ňu. V jej hlase bolo počuť radosť a to ma tešilo. "Maxa by som chcela spoznať osobne. Užite si to spolu. Som šťastná." povedala som jej. "Jasné že ho spoznáš. Už čoskoro neboj sa. Ďakujem ti za všetko Tia. Si tá najlepšia osoba na svete." už ani nevedela čo hovorí. Ukončila hovor lebo vraj Max už vyšiel zo sprchy a ja som sa snažila nemyslieť na to, čo sa tam potom u nej dialo. Ľahla som si konečne do postele a spokojná zaspala.
YOU ARE READING
LOVE ME
RomanceTiara pracuje v najznámejšej londýnskej firme Lroy ako sekretárka. Mysli si, že ma skvelú prácu a milujúceho snúbenca až do doby, kým sa ich vzťah trochu nezmení a nestretne v jednom bare šarmantného a veľmi pekného muža, za ktorým by vraždila nejed...