LOVE ME

50. kapitola

"Čo keby som tam išiel s tebou?" znela jeho otázka. Ostala som v šoku a zjavne to na mne videl. "Neľakaj sa hneď. Vysvetlím ti to. V podstate by som si od všetkého dal pauzu a mohol ísť do inej krajiny. Mohol by som si za ten čas tam nájsť nejakú robotu a potom keby som si zarobil, chodil by som do iných miest a cestoval by som. V podstate by sme sa tam nevidali ani tak často lebo by som bol stále niekde inde. Čiže by som ti nezavadzal. Každý by si žil svoj život. No boli by sme v tej istej krajine. Potom keď by si šla do Talianska, šiel by som tiež. A potom sa po ôsmych mesiacoch vrátime spolu do Londýna. Tak tam aspoň na začiatku nebudeš sama." vysvetľoval mi Alex. Nechápem ako ho to napadlo. "Je to šialený nápad. Mne je to úplne jedno ale ide mi o teba. Vážne to chceš urobiť? Naozaj ťa to tak láka?" spýtala som sa pre istotu. "Sranduješ? Už dlhšie som premýšľal, že si od tohto mesta a od tých ľudí dám menšiu pauzu a odídem. Toto je skvelá príležitosť. Hoci to nebude menšia pauza ale trochu dlhšia. No nevadí mi to. Nič ma tu nedrží." povedal a usmieval sa pri tom. "Tvoja práca ťa tu drží." pripomenula som mu. "Dal som výpoveď. Nebavilo ma to tu. Nepáčilo sa mi to tu. Možno v Španielsku to bude lepšie. Tak čo?" spýtal sa. "Je to na tebe Alex. Ak to tak naozaj chceš, prečo nie." budem tak mať aspoň spoločnosť a nepôjdem sama. A trochu mi to aj vyhovuje. Teším sa.

Alex u mňa ešte chvíľu zostal a keď sa zotmelo, odišiel. Celý večer som premýšľala. Či to čo robím je správne. Osem mesiacov nebudem doma. Možno je to najlepší spôsob ako si oddýchnuť od toho všetkého čo je tu. Prežila som toho poslednú dobu veľa a hlavne som sa trápila. Myslím, že toto je nový začiatok. Môj nový začiatok. Povedala som si, že to premýšľanie mi nerobí dobre a tak som si šla radšej ľahnúť. Za pár dní je silvester a ja ho po prvýkrát oslávim sama.

Silvester

Zajtra odchádzam. Všetko som si už zbalila aby som na nič nezabudla. Bola som sa rozlúčiť s mamou keďže s ňou už nebudem mať kedy byť a Michelle by ku mne mala na chvíľu dnes zájsť. Kúpila som víno a jej som povedala aby prišla na taxíku keďže si dá so mnou. A taktiež som si kúpila šampanské, ktoré otvorím sama o polnoci aby som si pripila na nový rok, nové zážitky, nové ja. Nemôžem sa zasa veľmi opiť aby som to zajtra ráno zvládla bez problémov. S Alexom sme sa dohodli, že poňho prídem a spolu pôjdeme na letisko. Som nervózna. Strašne nervózna. Som vôbec pripravená odísť? Sama neviem. Možno z toho robím až príliš veľkú vedu. Veď predsa sa môžem kedykoľvek vrátiť. No budem mať po veľkej kariére. Kto by to bol na mňa kedy povedal? Keby niet Ryana, možno by som stále trčala v kancelárii v najznámejšej londýnskej firme a neplnila si sen.

Chýba mi. Veľmi. Ešte stále sa mi neozval a som dosť naštvaná. Vôbec ho nechápem. Nezaujíma ma už. Odídem a nech si robí čo chce. Z môjho rozmýšľania ma prerušil zvonček na dverách. Keď som otvorila, zbadala som v nich Michelle. Toto trdlo mi bude veľmi chýbať. "Poď sem nech ťa vystiskam. Zbožňujem ťa." povedala som a silno ju objala. "Prestaň lebo sa rozplačem" povedala a snažila sa vhnať späť slzy, ktoré jej vyšli. "Ver mi, že jedna z nás v tento deň plakať bude." vravela som jej snažiac sa udržať. Vošli sme dnu a šli do obývačky. "Tešíš sa?" spýtala sa ma. "Z jednej strany áno. Som nadšená, ale z druhej nie. Predstava že nebudete na blízku ma desí." odpovedala som jej. "Tia viem, že túto tému veľmi začínať nechceš ale čo tak sa mi vyrozprávať zo svojich pocitov? Ako to bude s Ryanom?" spýtala sa ma zvedavo. "Sama neviem. Od toho večera sa mi neozval. Bol úplne iný a zvláštny. Nespoznavala som ho. Nechápem ako na tom sme. Lenže už je neskoro. Veľmi ma to bolí ale odchádzam." odpovedala som. Ľúbim ho. Veľmi. Ale je koniec. Musím ísť ďalej. "Čo si myslíš že spraví keď sa dozvie, že si odišla?" pýtala sa ma ďalej otázky, na ktoré som nepoznala odpoveď. "Netuším. Vážne netuším."

S Michelle sme to už potom uzavreli. Vedela, že je mi to dosť nepríjemné sa o tom rozprávať. Že ma to boli. Strávili sme spolu najviac času ako sa dali. O to ťažšie bolo sa s ňou rozlúčiť. Samozrejme, že sme sa rozplakali. Obidve. Tak strašne mi bude chýbať. Keď odišla, šla som ešte dopiť víno ktoré tam po nás ostalo. Nebolo ho tam veľa. Vypili sme celú fľašku. Mne sa už trochu točila hlava a preto som si šla urobiť kávu. Potom som šla späť do obývačky a vyplakavať. Nemala som čo robiť a tak som pozerala na televízor no únava ma tak zmohla, že som zaspala. Zobudila som sa až na hluk v telke. Keď som pozrela na hodinky bolo desať. Do polnoci chýbali ešte dve hodiny. Bola som celkom hladná tak som si šla urobiť niečo rýchle ale čo by ma aj nasytilo. Potom som počkala do polnoci.

Rok ubehol ako voda. Raz som bola šťastná a raz zase sklamaná a smutná no to patrí k životu. Desať sekúnd pred polnocou sa mi podarilo otvoriť šampanské. Naliala som si a pripila si. Áno sama zo sebou. Zaželala som si šťastný nový rok a popriala si do nového roka len to najlepšie a aby to bol ten najkrajší rok v mojom živote. Myslela som taktiež aj na mamu, nech je zdravá a nech sa drží keď tu ostáva sama. Michelle nech je šťastná a s Maxom by mohli mať čoskoro aj svadbu. Každý rok sa vonku púšťa ohňostroj. Londýn je dosť blízko a vidno ho až ku mne. Každý kto tu býva vyjde pred svoj dom a sleduje ho. Tak som sa rozhodla, že to urobím aj ja. Zobrala som na seba teplý sveter a šla pred dom. Bola zima ale mne to vôbec nevadilo. Sledovala som ten krásny ohňostroj a premýšľala.
Trval asi 15 minút. Chystala som sa už dnu sa rýchlo zohriať keď som zrazu otočila hlavu a uvidela ho.

Nezmohla som sa na slovo. Nevedela som či som naštvaná alebo šťastná že je tu. Prišiel pomaly ku mne. "Šťastný nový rok srdiečko." prehovoril. Vždy ma zahreje na srdci keď ma tak osloví.  "Mrzí ma to. Že som sa neozval odvtedy. No nemohol som. Chcel som ale kvôli hokeju som musel odcestovať do Ameriky. Prepáč mi to." ospravedlňoval sa mi a ja som tam stále nemo pred ním stála. Vravela som si jediné. Čo teraz?
"Poď dnu. Je zima." povedala som len. Šli sme dnu. Zatvorila som za sebou dvere. "Srdiečko už niečo povedz prosím." prosil ma a chytil mi dlaňami tvár. "Nehnevám sa." povedala som. Pozrela som sa mu do očí a on mne. Vtedy ma pobozkal. Najprv pomaly, no potom začal vašnivejšie. Vedela som, že toto už neskončí len pri bozkávaní. Tak ako som mala chuť ja naňho mal chuť aj on na mňa. Videla som to. Skočila som naňho a nohy obtočila okolo jeho pásu. Stále sme sa bozkávali. Ani jeden neprestal. Pohol sa a odniesol ma do spálne. Vtedy som prestala na všetko myslieť. Na to, že som mu chcela niečo povedať, na to že ráno odchádzam. Myšlienky som mala len pri ňom a na tom, ako veľmi po ňom túžim. Strhol zo mňa šaty a ja tie jeho. Tá noc bola neuveriteľná. Až potom som si uvedomila, že to bola rozlúčka.

Ráno keď som sa prebudila na budík, rýchlo som ho vypla aby som nezobudila Ryana. Trhalo mi srdce keď som videla ako sladko spí, že sme zažili najkrajšiu noc a ja odchádzam a on o tom ani nevie. Potichu som sa k nemu naklonila a pobozkala ho na líce. Pohladila som ho po tvári a potom šla preč. V kúpeľni som sa osprchovala, obliekla, trochu upravila. Z chodby som zobrala papier a pero a napísala Ryanovi lístok na ktorom bolo napísané: Mrzí ma to. Ľúbim ťa.
Lístok som položila na polovičku postele kde som spala. Z obývačky som zobrala kufor, nasadla do auta a šla za Alexom, potom na letisko. V aute sa mi pustila jedna jediná slza. Ta bolesť, ktorú som v nutri cítila, bola neznesiteľná. Vedela som, že keď sa vrátim, bude všetko inak.