LOVE ME

32. kapitola

Nemôžem uveriť že som doma. Domov mi chýbal ale začína zas ten normálny celkom nudný život. Áno vravela som že až taký nudný nie je ale Ryan mi otvoril oči. Mal pravdu keď mi vravel, že by som mala začať žiť. V karibiku som žila. Tam mi bolo dobre. Dokonca keď už spomínam Ryana tak ten mi dosť chýba a to sme boli ešte pred chvíľou spolu. Nechcem mu volať. Nechcem pôsobiť ako priateľka ktorá to nevie vydržať bez neho ani minútu. Je zvláštne volať Ryana priateľ. Práve sa vybaľujem a poobede pôjdem za mamou. Vravela, že hneď ako sa vrátim, mám prísť k nej. Chýbala mi a teším sa keď ju uvidím. Vybalila som som si z kufra posledné veci, šla sa najesť a pomaly šla k mame.

 "Ahoj mami." pozdravila som ju keď som vystúpila z auta. "Zlatíčko ahoj. Tak veľmi si mi chýbala." povedala a silno ma vystískala. Sadla som si za stôl a mama mi urobila kávu. "Takže ako bolo?" spýtala sa ma keď si sadla oproti mne. "Úžasne mami." odpovedala som s veľkým nadšením. "A tvojej kamarátke sa tam tiež páčilo?" nechápala som prečo sa ma na to pýta ale predsa som jej odpovedala hoci som jej musela klamať. "Jasné aj jej." usmiala sa a pozrela mi priamo do očí. "Dokedy mi ešte chceš klamať?" skamenela som keď to na mňa tak vytiahla. Snáď nevraví o tom, s kým som tam bola. Nemôže predsa vedieť pravdu. Či áno? "Čože?" spýtala som sa aby mi to objasnila. "Viem, že si tam nebola so žiadnou kamarátkou ale s nejakým chlapom." zvýšila na mňa hlas. "Odkiaľ to vieš?" spýtala som sa nechápavo. Mama sa to dozvedieť nemala. Teraz vyvádza. "Je jedno odkiaľ to viem. Dôležité je kto je ten chlap? To snáď nemyslíš vážne? Nebola si ešte nedávno zasnúbená?" spýtala sa. "Ak si nespomínaš tak môj bývalý snúbenec ma nechal kvôli práci." postavila som sa zo stoličky a od tej nervozity som sa začala prechádzať po miestnosti. "Ľutuje to." otočila som sa k nej. "Vrátil sa." oznámila mi akoby nič. "Ako vieš že sa vrátil?" zaujímalo ma. "Bol tu." Ako si dovolil prísť k mojej matke? A ako to že ho moja matka len tak ľahko prijala? Toto sa mi snáď sníva. "Mama sklamal ma. Z jedného dňa mi oznámil že odchádza a poriadne sa so mnou ani nerozlúčil . Neprediskutovali sme si to. Proste odišiel. Boli sme spolu päť rokov a on len tak odišiel." slzy sa mi vtlačili do očí a ani neviem prečo. Asi preto že som si k nemu vybudovala vzťah. Že sme boli spolu tak dlho. "Zlatko. On to vážne ľutuje. Videla som mu to v očiach." tak toto nie. "Mama. Je neskoro. Ja sa už do svojej minulosti vraciať nechcem. Žijem v prítomnosti a teraz do nej patrí niekto iný." pozrela sa na mňa. "Čo je zač?" Dosť ma to prekvapilo keď sa ma to spýtala. "Je hokejista" Vedela som, že ak to poviem tak to nebude dobré. Rukou si zakryla tvár a skôr než stihla niečo povedať, urobila som to ja. "Povedz mi prečo tak veľmi nenávidíš športovcov? Prečo nechceš aby som s nimi niečo mala?" Zaujímalo ma. "Lebo všetci sú rovnakí a namyslení. Nič iné neurobia len ti zlomia srdce. Nechcem aby si sa trápila." podišla som k nej, kľakla som na kolená a hladkala ju na stehnách počas toho čo sedela. "Mami, nie všetci sú rovnakí. Prečo si to myslíš?" spýtala som sa pokojným hlasom. "Ešte pred tým než som začala chodiť s tvojím otcom.." začala a ja som si znova sadla na stoličku. "Som spoznala jedného mladého pekného športovca. Hral futbal. Tým, že bol známy tak sa okolo neho obšmietalo kopu dievčat a ja som bola tiež naivná a hlúpa. Nechala som sa ním zbaliť no a potom to šlo. Myslela som, že ma ľúbi. Potom som zistila že ma podviedol." Tak kvôli tomu ich mama nemá rada a hádže ich do jedného vreca. "Bože mami mrzí ma to veľmi. Ale kvôli tomu, že ti nejaký futbalista v minulosti zlomil srdce neznamená, že to niekto urobí aj mne. Som dospelá žena a musíš pochopiť že o niektorých veciach musím rozhodnúť ja sama." povedala som jej a držala ju pritom za ruku. "Ja viem zlatíčko. Prepáč mi to." povedala a hneď na to som ju objala. "Takže je to tvoj priateľ? Ako sa volá a ako ste sa zoznámili? Povedz mi to." Všetko som jej porozprávala. Samozrejme vynechala som to, že si užíval s inými ženami a že sa nechcel nijako viazať a že sme sa dali dokopy až na dovolenke a náš vzťah bol len kamarátsky s výhodami. To by znova začala šalieť. Som rada, že keď som jej o Ryanovi povedala, ma začala chápať a že to prijala. Vážne ma šokovalo že sa Alex vrátil. Ani neviem na ako dlho. Je to zvláštne. Bojím sa, že sa stretneme. Keď som sa vrátila domov, hneď som sa pozrela na mobil, kde bolo niekoľko zmeškaných hovorov a správ. Mobil som od rána nemala v ruke. Michelle sa mi snažila niekoľkokrát dovolať. Zjavne chcela vedieť či sme už došli domov a že sa chce stretnúť. Ale potešili ma správy, ktoré boli od Ryana.  -Chýbaš mi-  napísal a ja som mu hneď odpísala. Je sobota a od pondelka mu začínajú tréningy. Viem, že sa budeme vídať menej. Ja tiež nastupujem v pondelok do práce. Mrzí ma to a dosť ma to desí. Šla som si urobiť jesť keď v tom zazvonil zvonček na dverách. Nikoho som nečakala takže nemala som ani potuchy kto to môže byť. Keď som otvorila, zovrelo mi žalúdok. 

"Alex?" To bolo jediné čo zo mňa dokázalo v tom momente vyjsť. "Ahoj Tia. Rád ťa zasa vidím." Čo som mala robiť? Jediné čo som v tej chvíli cítila bolo, že ho rada vidím. Všetok hnev a smútok, ktorý som cítila bol v tej chvíli preč. Proste som ho objala. Nie preto, že by som k nemu niečo cítila. Ale preto, že mi chýbal a mám ho rada. Stále ho mám rada. Hneď som cítila jeho ruky na mojom chrbte. Silno ma k sebe privinul a tak sme ostali chvíľu stáť. Keď sme sa od seba odtiahli, pustila som ho dnu a zamierili sme si to do obývačky. Ponúkla som mu kávu a potom si k nemu sadla. "Ako to že si späť?" spýtala som sa ho. "Bol som tam sám. Uvedomil som si, že my chýbate. Ty, moja rodina. Tam som nebol s nikým. Hoci sa tam trebalo plne sústrediť na prácu lebo to bolo o čosi ťažšie než tu ale necítil som sa tam ako doma." zasmiala som sa. "Prekvapivé" Alex si vzdychol. "Tia ja viem že som nemal odísť. Teraz to už viem." znova som sa zasmiala. "Lenže teraz je už neskoro." povedala som. Čo si o sebe myslí? Že sa len tak vráti a ja sa mu vrhnem okolo krku a vrátim sa k nemu? "Čo odo mňa teraz žiadaš?" spýtala som sa ho na rovinu. "Aby sme sa k sebe vrátili. Ľúbim ťa Tiara." Keď to povedal, nič som nepocítila. Vedela som, že som zaľúbená do Ryana. "Toto odo mňa nemôžeš žiadať." Alex sa postavil a sadol si vedľa mňa. "Prečo nie Tiara? Boli sme spolu päť rokov. Prečo by sme to nemohli vrátiť späť?" Nevedela som či mu mám povedať pravdu ale nie. Mala som pocit že ho zraním. "Lebo už k tebe necítim to, čo som cítila." zavládlo ticho. Videla som ako sa mu začali lesknúť oči. Dlho som ho nevidela plakať. Vlastne som ho videla plakať len raz. Bolo to už dávno. Keď zomrela jeho babka. Ale to mal asi dvadsať. "Našla si si niekoho iného?" vyšla mu jedna slza. Nemôžem mu povedať o Ryanovi. "Je jedno či som si našla niekoho iného. Ide tu o moje city. Mrzí ma to ale nemôžem." slzy vyšli aj mne. Alex sa zrazu postavil a bez slova odišiel. Nechápala som ako to mám brať ale bolo mi ho ľúto. Bol zranený a v podstate aj ja. Slzy mi tiekli dole tvárou. Potrebovala som pri sebe niekoho. Začínalo sa stmievať a mne napadla jedna osoba. Nasadla som do auta a so slzami v očiach som šla. Ostala som pred dverami stáť a potom zaklopala. Ako vždy stál predo mnou v plnej nádhere. 

"Tiara čo tu robíš a prečo preboha plačeš? Spravil ti niekto niečo?" povedal vystrašene. Hneď som sa mu vrhla do náručia a silno ho objala. "Tiara odpovedz mi." pritisol si ma ešte viac k jeho hrudi. "Nič sa nestalo. Prosím môžem dnes u teba ostať?" pozrela som sa mu do očí. "Kedykoľvek" pomaly ma pobozkal na líce a potom znova silno objal. V jeho náručí som sa cítila bezpečne a dobre. Jeho som potrebovala.