LOVE ME

51. kapitola

Sedím v lietadle a čakám kedy odletíme. Som strašne nervózna. Nie z toho letu ale z toho čo sa udialo pred niekoľkými hodinami. Že som sa vyspala s Ryanom, že som mu napísala na lístok "ľúbim ťa" a odišla. "Tiara haló, počúvaš ma?" započula som hlas pri mne. "Čože? Jasne že ťa počúvam." odpovedala som Alexovi, keď som sa prebrala z myšlienok. "Vidím že ma počúvaš. Absolútne netušíš čo som ti hovoril. Si v poriadku? Si úplne mimo." povedal ustarostnene. "Ja len.. Premýšľam čo všetko tu nechávam." odpovedala som. "Skôr koho." odpovedal potichu akoby len pre seba. Mal pravdu. Premýšľam koho tu nechávam. A myšlienky blúdia k Ryanovi. Je osem hodín. Pozerám sa okolo seba. Lietadlo je plné ľudí. Zrazu mi zvoní mobil. Na obrazovke sa zjaví meno Ryan. Úplne som si ho vypla. Zlietame. Už niet cesty späť.

Zobudila som na to, že niekto niečo hlási. Obzrela som sa vedľa seba ako si Alex práve zapína pás. "Zaspala si. Zapni sa. Pristavame." povedal a ja som tak aj urobila. Cítila som aké som mala opuchnuté oči. Spomenula som si totiž na to, že pred tým než som zaspala, dívala som sa von oknom a slzy mi ste kali po tvári. Nemohla som prestať plakať. Snažila som si povedať, že tak to bude najlepšie. Že s Ryanom to nemalo budúcnosť. Veď ani nemalo. Vravela som si, že robím to najlepšie. Viem, že robím.

Keď sme konečne pristáli a vyšli už konečne z letiska, zavolali sme si taxík. Španielsko je nádherný štát a Barcelona je nádherné mesto, v ktorom budem žiť štyri mesiace. Som neskutočne šťastná, že som tu. V Barcelone som už bola ale vždy len na jeden deň ak trebalo vybaviť nejaké obchodné veci. Čiže na otočku. No nikdy som nemala možnosť si ju prezrieť. Až teraz som si uvedomila koľko nevýhod som mala keď som pracovala vo firme. Bola som totiž skoro všade ale akoby nikde. Nikdy som si to neužila. Kvôli práci. Teraz mam možnosť to zmeniť. Budu to najkrajšie štyri mesiace v Španielsku. Viem to.

Taxikárovi som nadiktovala údaje, kde by som mala bývať. Mal by to byť nejaký byt, ktorý mi nadelila modelingová agentúra na tie štyri mesiace čo budem v Barcelone a potom v Taliansku na štyri mesiace. Je to ako v raji. Keď sa nemusíte starať o to, kde budete bývať lebo vám všetko zariadia. Dúfam, že ten byt bude mať aspoň ideálne podmienky.

 Už len keď som vchádzala, vedela som že to tak bude. Ten byt je neuveriteľný. Vyzerá neskutočne luxusne. Až na niečo také zvyknutá nie som. Nikdy som si nepotrpela na nejaký drahý byt, dom, nábytok a hocijaké veci. Aj napriek tomu koľko peňazí som vždy mala, vážila som si to a nerozhadzovala. Dobre priznávam. Niekedy na šaty. Ale ani tie nekupujem často. Kupujem si značkové šaty a práve preto nechodím každý týždeň na nákupy. Ale dosť toho. Proste som v nádhernom byte a sama neviem za čo som si to zaslúžila. "Začína ma dosť mrzieť, že ty tu budeš bývať a ja musím o pár dní odísť." ozval sa Alex. "Buď rád, že ťa tu nechávam aspoň na tých pár dní. Ty si sa rozhodol ísť so mnou." odpovedala som, keď som si obzerala tú krásnu veľkú kuchyňu a predstavovala si ako v nej ráno pijem kávu a pozerám sa von oknom na ten nádherný výhľad na Barcelonu. "Viem, viem. Nemusíš mi to pripomínať. Neboj sa odídem čo najskôr." povedal. "Lenže ja ťa nevyháňam. A úprimne? Budem rada ak tu so mnou ostaneš dlhšie. Nechcem tu ostať sama keď sa ešte len rozbieham." povedala som mu a videla som iskričky v jeho očiach. Bývať s nim nebude nič strašné. Predsa je to môj bývalý snúbenec. Vieme o sebe veľa.

Keď som sa vybalila, zazvonil mi mobil. Zovrelo mi žalúdok. Keď som sa pozrela na obrazovku, bolo tam meno Michelle. Hneď mi odľahlo. Zdvihla som. "Ahoj zlatíčko. Už ste doleteli? Aký bol let? Kde ste? Ako tam je?" zavalila ma otázkami. Zasmiala som sa a odpovedala jej. "Áno, doleteli sme, let podľa toho z akého uhla sa na to pozrieš. Sme práve v byte, ktorý mi agentúra zaostarala a je neuveriteľný. A Barcelona je nádherné mesto a už sa neviem dočkať, kedy pôjdem von." snažila som sa spomenúť všetko podstatné čo sa má pýtala. "Som taká rada...počkaj ako si myslela to že let dopadol podľa toho z akého uhla sa pozrieš?" spýtala sa zvedavo. Nemala som to spomenúť. "To je jedno. Proste prebehol hladko." odpovedala som a dúfala, že sa nebude vypytovať.

"Tia?" oslovila ma do telefónu zatiaľ čo som sa ja vybaľovala. "Bol za mnou Ryan." povedala som a stichli sme. Obidve. Bolo len ticho. Keď spomenula jeho meno, moje srdce začalo biť rýchlejšie. "Čo chcel?" spýtala som sa nervózne. "Čo chcel? Predsa že kde si." bolo mi zle. Zasa sa mi vtlačili slzy do očí ale snažila sa neplakať. "Čo si mu povedala?" spýtala som sa. "Pravdu. Že si dostala ponuku ísť na štyri mesiace do Španielska a potom na ďalšie štyri do Talianska. Chceš vedieť jeho reakciu?" mlčala som. Vedela, že to chcem vedieť. "Bol strašne nešťastný. Videla som v jeho očiach slzy. Nikdy by som nepovedala, že by ho mohlo niečo zlomiť ale zjavne mohlo." Vravela mi a ja som už tie svoje slzy neudržala. "Vyspali sme sa spolu včera." povedala som s plačom. "Čože? Včera? Na Silvestra? Kedy? Bola som u teba. Nic si mi nepovedala. Ako sa to stalo? A to si len tak odišla?" znova ma zasypala otázkami. "O polnoci keď som bola vonku pred domom a sledovala ohňostroj, tak prišiel. Ospravedlnil sa mi, že kvôli hokeju bol v Amerike a nemohol mi dať vedieť. Že ho to mrzí. Šli sme potom dnu a vyspali sme sa spolu. Nič som mu nepovedala." Vravela som s plačom. "Ráno keď som sa zobudila, nechala som mu len lístok." snažila som sa hovoriť. "Čo bolo na tom lístku?" pýtala sa akoby ma vypočúvala. "Že.. Že ma to mrzí a ľúbim ťa." odpovedala som jej nakoniec. Znova zaznelo v telefóne ticho. "Sama neviem čo bolo správne a čo nie zlatíčko moje. Viem jedno. Všetko sa deje z nejakého dôvodu. A čo sa má stať, stane sa."