LOVE ME

41. kapitola

Včera mi volal Alex, že sa chce so mnou stretnúť. Sedím v kancelárii pod kopou papierov a rozmýšľam čo tak asi odo mňa chce. Či sa len porozprávať alebo ma znovu bude prosiť aby som sa k nemu vrátila. Určite to už nenechám len tak. Poviem mu svoje. Poviem mu ako to cítim ja a že sa k nemu už vrátiť nechcem.

"Ahoj Liam, potrebujem sa s tebou porozprávať" povedala som Liamovi keď som mu doniesla spisy o jednom hoteli. "Kľudne. Sadni si." povedal a ja som sa posadila. "Chcem dať výpoveď." vyšlo zrazu zo mňa. Liam keď si uvedomil čo som povedala, prekvapene na mňa pozeral. "Čože chceš dať?" spýtal sa pre istotu ešte raz. "Dobre si počul. Ešte do konca roka som sa rozhodla že tu ostanem ale na nový rok už neprídem. Chcem pre seba len to najlepšie a potrebujem zmenu." bol zaskočený. Nechápal že po takom dlhom čase chcem odísť. Áno, milovala som svoju prácu. Kedysi. No teraz je všetko inak. Ryan ma zmenil. Zmenil môj pohľad na život. On ma naučil, aby som si užívala život dokedy sa dá a aby som robila to, čo ma baví a napĺňa.

"Si si tým naozaj istá? Vieš že pre teba urobím čokoľvek. Zvýšim ti plat ak, to potrebuješ alebo ti dám inú robotu." snažil sa ma presvedčiť. "Liam. Nemá to nič spoločné s platom ani s robotou. Proste ma to tu už nebaví. Každý deň sedieť v kancelárii s kopou papierov." vysvetľovala som mu. "A čo budeš robiť?" spýtal sa akoby neexistovala žiadna iná robota. "Dostala som ponuku do modelingovej agentúry takže to chcem skúsiť tam." videla som, že z toho všetkého veľmi nadšený nie je ale nechcela som počuť od neho rady. "Takže tu budeš v podstate už len dva týždne. O tri sú Vianoce a firma bude mať voľno. Fajn. Keď si sa tak rozhodla, neostáva mi nič iné, len ťa podporiť. Snáď si sa rozhodla správne. Výpoveď ti vypíšem už dnes a podpiseš sa mi v posledný deň." rozprával a ja som, len prikyvovala. Po rozhovore som sa chystala odísť, keď mi napadla jedna vec. "Liam? Chcela by som ťa o niečo poprosiť. Nikomu z našej firmy a ani z vonku nevrav, že končím. Vie to len mama a Michelle. A ty. To je všetko. Prosím." poprosila som ho. "Jasne. Máš moje slovo." poďakovala som mu a šla späť do svojej kancelárie. S mojim odchodom je to definitívne. Ešte musím zavolať šéfke do modelingovej agentúry a potvrdiť jej, že s prácou súhlasím.

"Tiara mam jednu prosbu. Musíš ísť na štadión." zaskočila ma jeho správa. Bolo to vidieť aj na mojom výraze. "Je to problém?" spýtal sa. "Nie nie. Vôbec to nie je problém a na čo tam mám ísť?" prehltla som. "Ďalšie papiere. Je toho teraz veľa lebo rekonštruujú štadión." mala som obrovskú hrču v krku. Bojím sa ísť na štadión. Viem, že je malá pravdepodobnosť, že tam bude ale čo keď. Neviem či by som zvládla pohľad a jeho prítomnosť. "Riaditeľ štadióna ti tam povie čo a jak. Môžeš ísť hneď." zovrelo mi žalúdok.

Postavila som sa a šla do garážu po auto. Naštartovala som a šla na zimný štadión. Bolo mi zle. Mala som zlého tušaka. Keď som zaparkovala na parkovisku pri štadióne, bolo tam zvláštne veľa áut. Vystúpila som a poobzerala sa. Uvidela som tam Ryanovo auto. Tak buď je jeho alebo ma niekto také isté ako on. O čom pochybujem. Jediná možnosť ako to zistiť bolo ísť poobzerať to auto aj z vnútra. Už som v ňom sedela a vedela som čo tam má. Keď som okolo neho prechádzala a niekto by ma videl, tak si pomyslí, že to auto chcem vykradnúť. Pozrela som sa dnu. Nielen že to bolo jeho auto, kvôli tomu že som spoznala veci, ktoré tam mal ale zaskočila ma jedna vec ktorú som tam zbadala. Kľúčenka, ktorá tam visela, bola s mojim menom. Zahrialo ma pri srdci. Odkedy to tam má? A ako to že to nevyhodil?

Musela som ísť už dnu. Po prvé bola zima a po druhé, stala som pri tom aute ako totálny idiot. Vošla som nervózne na štadión a smerovala hneď do kancelárie. Neobzerala som sa či tam niekto je alebo či počuť niekoho na ľade. Pred kanceláriou som si už vydýchla. Zaklopala som a čakala kým mi otvorí. "Ďalej" započula som za dverami ako niekto povedal, tak som vošla. "Dobrý deň ja som priš..." chcela som dopovedať ale akoby som zacitila dýku v srdci keď som uvidela uprostred kancelárie stať riaditeľa a Ryana. To je snáď zlý sen. Vedela som, že je tu. Ale že práve tu? Čo tu robí? Bože prečo ma tak trestáš? "poslal ma za vami pán Roy." povedala som nervózne a snažila sa tváriť normálne bez toho aby som sa na neho vôbec pozrela. Hoci som vedela, že on ma prepaľuje pohľadom. Určite som bola celá červená. Riaditeľ tam hľadal nejaké papiere a ja som tam stála ako hlupaňa. "Ryan vy môžte odísť. V podstate sme vybavili všetko. A vám slečna dám rýchlo nejaké papiere." povedal a ja som ho v podstate ani nevnímala keďže Ryan prechádzal hneď vedľa mňa a bol tak blízko, že som až zacitila jeho úžasnú vôňu, ktorá mi prebila nos a neviem či to urobil naschvál ale jemne sa dotkol mojej ruky s tou jeho. Z toho dotyku som sa zachvela až sa mi po celom tele objavili zimomriavky. Šalela som z toho, že sa ho nemôžem dotknúť a pobozkať. "Nech sa páči. Tieto dajte pánovi Royovi. On už bude vedieť čo s nimi." prikývla som, poďakovala a konečne mohla z tamaď odísť. Povedala som si, že vyštartujem najrýchlejšie ako viem. Už by som chcela byť doma a vyplakať sa do vankúša. Viem, že som si povedala že pôjdem ďalej ale predsa som sa z toho ešte nedostala a to, že som ho stretla mi to ešte sťažilo.

Keď som vyšla z kancelárie a zatvorila dvere, zrazu ma niekto schytil za ruku, potiahol ma a pritlačil k stene. Kto by to bol iný než Ryan. Znova som bola v jeho blízkosti. Cítila jeho úžasnú vôňu a pozerala mu do jeho nádherných sivých očí, do ktorých som sa zamilovala. Bol tak blízko, že som cítila jeho mentolový dych. "Ryan, čo to zasa robíš?" spýtala som sa. Moje dýchanie sa zrýchlilo a srdce mi bilo ako splašené. "Konečne si znova pri mne. Túžil som ťa vidieť. Chýbaš mi." odpovedal šepkajúc mi tesne pred mojimi perami skoro sa im dotýkajúc. "Ryan prosím ťa prestaň. Toto nie je správne. Nesťažuj mi to. Ukončili sme to pamätáš?" spýtala som sa už so slzami v očiach. "Nie srdiečko. To ty si to ukončila. Hrozne mi chýbaš. Chýbajú mi tvoje pery." povedal stále šepkajuc čo má neskutočne vzrušovalo a dotkol sa jemne mojich pier. Dal mi letmú pusu a potom sa odtiahol. "Chýba mi tvoje telo, ktoré som stále skúmal keď sme spolu ležali nahí v posteli." a pobozkal mi krk. Z úst mi vyšiel jemný ston. Práve toto som nemala dopustiť. Dostal ma. Až tak, že som tam dole pocítila vlhkosť. Len som dúfala, že ten riaditeľ nevyjde zo svojej kancelárie a nenačapá nás.

Toho čoho som sa bála asi najviac sa vyplnilo. V tom momente ako Ryanova ruka bola pod mojim tričkom a jeho pery na mojom krku, vyšiel riaditeľ. Strčila som do Ryanovej hrude tak silno aby sa odtiahol čo najrýchlejšie. Tvárili sme sa ako nič a zdalo sa nám, že ani ten riaditeľ si nič nevšimol ale istotu sme nemali. Možno sa iba tváril že nič nevidel. Bola som cela červená a neskutočne sa hanbila. Bola som na Ryana nehorázne nahnevaná. Zasa som podľahla jeho čaru. Keby že riaditeľ nevyšiel, neviem kde by ti skončilo. Možno na veckach. Prísaham, že až taká som bola vzrušená. "Prepáčte. Nechcel som vás vyrušiť." ospravedlňoval sa riaditeľ. "Nie nevyrušili ste nás. Ja už som na odchode." Povedala som rozrušene ale zároveň dosť nahnevane a pozrela pritom na Ryana. Ten sa zas na mňa pozeral zvodne, nadržane a s miernym úsmevom.

Obišla som Ryana a riaditeľa a co najrýchlejšie sa snažila dostať von zo štadióna. Počula som ako riaditeľ ešte zastavil Ryana a vravel mu pár slov takže ja som mohla kľudne uniknúť preč a dostať sa rýchlo do auta. Naštartovala som a odišla z parkoviska najrýchlejšie ako som vedela, keby sa Ryan náhodou rozhodol ísť za mnou. Prešla som pár metrov a neďaleko som videla benzínku kde som odbočila a zastavila auto. Potom som si uvedomila, čo sa to znova stalo a ja som znova začala plakať.