LOVE ME

55. časť

Je tu deň D. Nie môj, ale mojej najlepšej kamarátky, ktorá sa dnes vydáva. Teším sa ako pes. Ona je zas nervózna. Ale to je každá nevesta v svoj deň. A ja som tu na to, aby som ju ukľudnila najviac ako to len pôjde. No musím uznať, že sa drží statočne. Nešalie.

"Si nádherná." povedala som keď vyšla z vedľajšej izby kde si obliekala svoje svadobné šaty. "Prestaň lebo sa rozplačem. Už to na mňa prichádza." odpovedala mi so slzami v očiach. "Nie nie nie. Nemôžeš vyroniť ani jednu slzičku. Make up. Máš make up, ten je drahý. Veď koľko si zaplatila za líčenie pre pána Jána dievča?" snažila som sa ju utešiť. "Neplatila som nič. Líčila ma moja sesternica." a vtedy sa všetci rozosmiali. Dobre. Toto mi nevyšlo. "Ale ona za ten make up zaplatiť musela." Michelle na mňa pozrela vražedným pohľadom a ja som sa na ňu širokym úsmevom zaškerila.

Bol čas už odísť a tak sme vyšli von kde na nás čakali autá. Michelle nasadila do jedného z nich a ja aj jej mama sme nasadli k nej. Ostatní šli na druhých. Cesta netrvala dlho. Michelle si vybrala obrad v jednom nádhernom kostole, ktorý je krásny nie len z vonku ale ešte krajší z vnútra. Každý tam chce mať obrad no je to dosť drahé a nie každý si to môže dovoliť. Keď sme dorazili, začala som byť nervózna aj ja. Všetci už boli dnu, čakalo sa už len na družičky a nakoniec nevesta. Neviem prečo ma tak začalo bolieť brucho. Bolo to zvláštne. Pobozkala som Michelle jemne na líce a ona mi v tom momente pošepkala niečo, čomu som vôbec nechápala. "Nehnevaj sa na mňa." Divne som sa na ňu pozrela. Keď som sa chystala spýtať za čo sa na ňu nemám hnevať, ostatné dievčatá ma potiahli, že už musíme ísť dnu. Tie sa postavili predo mňa, ja som išla posledná. V hlave sa mi stále dookola prehrávala jej veta. Keď sme už vošli dnu, pomaly sme začali kráčať po dlhom červenom koberci, ktorý viedol k oltáru k ženichovy. Usmievala som sa. Obzerala som si ľudí, ktorí sedeli v laviciach. Boli tam známe tváre ale aj tie neznáme. Keď už sa pomaly družičky zoradili na strany tam kde mali, pozrela som sa na ženícha, ktorý sa tiež usmieval. Potom mi tvár na sekundu zklzla na svedka. Vtedy som zamrzla.

Ak toto ma byť nejaký vtip, tak to rozhodne vtipné nie je. Až teraz som si všetko uvedomila. Keď mi Michelle vonku povedala, že sa na ňu nemám hnevať. Keď vtedy v obchode sme vyberali šaty pre mňa ako družičku a ona mi povedala že už niečo vymyslí aby som mala partnera. Tak to je ono? Ryan je ten chlap? Stojí presne oproti mne. Čiže je svedok. Je partner so mnou. S hlavnou družičkou. Mam chuť sa teraz zakopať alebo utiecť alebo prepadnúť. Proste niečo. Naposledy som ho videla keď som sa s ním pred skoro rokom vyspala a ráno odišla. Teda áno. Dokonca som mu napísala, že ho ľúbim. Ako mi to Michelle mohla urobiť? Tak toto jej určite neodpustím. Áno je to jej svadba ale toto robiť nemala. Veľmi dobre vedela, ako to s nim je. Ako ho mohla vôbec pozvať. A ako to že je ženíchov svedok? Tomu vôbec nechápem. Z rozmýšľania ma vytrhol orgán, ktorý začal v kostole hrať. Nevesta prichádza po boku svojho otca, ktorý ju vedie k oltáru.

Pred tým ako dokráčala k jej budúcemu mužovi, pozrela sa na mňa ospravedlňujúcim pohľadom. Stále som bola v šoku takže som sa na ňu len dívala. Keď už stála pri ňom, podala mi kvety ktoré držala v rukách. Celý čas ma sledoval. Celý čas som cítila ako sa na mňa díval. Dával vôbec pozor na obrad? Keď farár povie aby si vymenili prstene a on nebude dávať pozor? Snažila som sa naňho ani raz nepozrieť. Nemôžem sa naňho pozrieť. Je to silnejšie než som si myslela.

Obrad netrval dlho. Keď nevesta zo ženíchom vychádzali z kostola, my družičky sme mali ísť spolu s partnermi. Takže ja s Ryanom. Bol to strašný pocit. Bola som v neskutočnom strese. Takto som si svadbu najlepšej kamarátky určite nepredstavovala. Nechápem z akého dôvodu to urobila. A ako to, že je na ich svadbe? Toto mi bude musieť Michelle vysvetliť. Kráčali sme vedľa seba ale ani jeden nič nepovedal. Zaujímalo by ma čo si myslí on. Vedel to? Že ja budem jeho partnerka?

Ked sme vyšli z kostola, konečne som sa mohla nadýchnuť čerstvého vzduchu. Neviem či to bolo tým, že som bola pri Ryanovi alebo tam bol len vydychany vzduch no nemohla som dýchať. Pred nami bol dlhý rad kde chodili blahoželať mladomanželom. My sme v ňom tiež stáli. Štvalo ma že sa ešte neozval. Veľmi ma to štvalo. Keď sme už prišli na rad mi, podala som ruku Maxovi a zablahoželala mu. Prišla som k Michelle a falošným úsmevom sa na ňu usmiala. Keď som ju objala, do ucha som jej pošepkala. "Gratulujem vám. A máš mi čo vysvetľovať." chcela som ju na to pripraviť. No ona aj tak vedela, že to musí urobiť.

Konečne som sa od Ryana odtrhla. Ten aj tak celý čas mlčal. Hnevá sa? Nechápem. Vôbec ničomu nechápem. Ale je stále taky aký bol. Úžasný. A v tom obleku? No môžem ja toto? Mať znova tie zvrhlé myšlienky? Ale ono mi to nedá. Proste mam na neho slabosť. Šli sme všetci do sály kde mala byť ich oslava. Uvedomovala som si, že celý večer bude sedieť za jedným stolom so mnou. O to viac ma to stresovalo pretože z jeho prítomnosti ma išlo roztrhnúť. Hneď po prvej príležitosti ktorú som mala som vyštartovala za Michelle. "Ahoj nevesta. Tak ako?" spýtala som sa. "Ahoj zlatko. Výborne. Už som vydatá. Kto by to kedy povedal však?" prikývla som. Vedela čo chcem vedieť. "No tak pýtaj sa. Som pripravená ti odpovedať." povedala. "Ako to že je na vašej svadbe?" spýtala som sa ako prvú otázku. "Pamätáš si keď ste s Ryanom ešte spolu chodili a prišli ste k nám na návštevu? S Maxom si sadli a počas toho čo si ty bola preč sa zblížili ešte viac." odpovedala mi. Výborne. Čiže sú z nich kamaráti. Načo som ich zoznamovala do riti. "Prečo môj partner?" spýtala som sa ďalšiu otázku. "Lebo už nikto nebol voľný a Ryan bol jediný, kto nemal partnerku. Zdala sa mi to ako výborná príležitosť." odpovedala mi. "Čože? Aká príležitosť Michelle. Toto je to najhoršie čo sa mi mohlo stať." povedala som jej. "Mali by ste sa porozprávať. Viem že je to pre teba ťažké ale máte kopu veci nevyriešenych." Vravela mi. "Ako sa s ním mam rozprávať keď so mnou neprehovoril ešte ani jedno slovo odkedy som pri ňom?" zaujímalo ma. "Čo keby si ho prvá tentokrát oslovila ty?" spýtala sa ma. Nechápavo som sa na ňu pozrela. "Prečo by som to robila?" spýtala som sa a čakala na odpoveď keď v tom prišiel Max a žiadal ju o tanec no stihla mi ešte niečo povedať. "Nebola si to ty náhodou ktorá mu na papierik napísala ľúbim ťa a odišla?" a odišla. Vtedy som sa nad tým zamyslela. Mala pravdu. Prečo by sa mal on prihovoriť ku mne keď ja som tá, ktorá odišla bez rozlúčky. Bez toho aby som mu to povedala a na papierik som napísala ľúbim ťa.

" Porozprávame sa?" spýtala som sa Ryana keď som šla k nášmu stolu. Už bolo dávno po jedle a ľudia už len tancovali. Ryan sa na mňa pozrel. "Čakal som kedy sa prihovoríš." povedal a vstal zo stoličky. To znamená že sa porozprávame? Zjavne áno. Chytil ma za ruku. Zacitila som ten dotyk. Po celom tele mi nabehli zimomriavky. Kam ma to vedie? Vážne čakal len na toto? Bol odhodlaný. Akoby vedel že sa budeme rozprávať. Len čakal kedy sa príhovorom. To je sviniar. Keby som sa ho nepýtala tak za celý večer sa ku mne ani neozve? To naozaj? Neviem či som rozčulena alebo čo...

Vzal ma do nejakej miestnosti kde boli pravdepodobne šaty nevesty do ktorých sa má potom prezliecť a pár drobnosti ako svadobné dary a kvety. Zavrel za nami dvere. Bola som čoraz viac nervoznejšia. "Tak? Vysvetľuj." povedal mi a díval sa mi priamo do očí. "Čo mám vysvetľovať?" spýtala som sa akože som nechápala. "Tak takto to chceš. Dobre. Dám ti otázky. Ty mi odpovedaj." povedal a ja som silno preglgla. Nebolo to vôbec príjemné. Stali sme oproti sebe ale dosť vo veľkej vzdialenosti. "Prečo si mi nepovedala že odchádzaš?" bola jeho prvá otázka. Pripadám si dnes ako na polícii. Najprv som sa pýtala ja Michelle a teraz Ryan mňa. "Nebol čas." chytil sa za vlasy. "Nebol čas..." zopakoval moje slová. "Nie nebol. Pretože pokiaľ si dobre pamätáš, tak si  sa na nejaký čas neozval lebo si vraj šiel kvôli hokeju do Ameriky a potom keď si sa vrátil na Silvestra, tak si sa na mňa vrhol a vyspali sme sa spolu. Kedy som ti to mala povedať? Ráno? Keď som už odchádzala? " povedala som mu drzo. Videla som ako už začínal mať nervy. "Sranduješ však?" povedal a vtedy celou silou buchol do steny vedľa neho. Zľakla som sa. Nie toho že by mi ublížil. Vedela som, že by mi nikdy neublížil. On nie. Ale to že čo povie keď je taký naštvaný. Čo teraz bude medzi nami. "Do riti. Mohla si mi to povedať kedykoľvek. Mohla si ma zastaviť a najprv mi to povedať. Alebo hneď ako som za tebou prišiel. Ale mala si mi to povedať." kričal. Keby nehrala hlasno hudba, tak ho je vonku počuť. "Prečo si mi napísala ľúbim ťa a nepovedala mi to do očí?" spýtal sa už pokojne no trochu sklamane. Nepáčila sa mi jeho otázka. Bolo to nepríjemné. Veľmi nepríjemné. "Bála som sa." zasmial sa. "Čoho? Že ja ti to nepoviem? Tak radšej si mi to napísala na papierik? Jednu z dôležitých vecí si mi napísala na papierik akokeby to bol len nákup ktorý treba kúpiť." vravel mi priamo do duše. Cítila som sa strašne. Slzy sa mi vyhrnuli do očí. "Mrzí ma to." povedala som. "Aj mňa." odpovedal.