LOVE ME

18. kapitola

Chcela som celý víkend ležať v posteli a nič nerobiť ale Michelle mi to nedovolila. Hovorila, že by som nemala vyplakávať ale žiť ďalej akoby sa nič nestalo. Sama dobre vedela, že sa to nedá a je to ťažké. Hoci medzi mnou a Ryanom nič nebolo, stále bolo medzi nami zvláštne napätie. Za ten čas som ho začala mať dosť rada a bolo mi s ním veľmi dobre. No myslím, že aj tak bude najlepšie keď sa nebudeme stretávať, aby to nezašlo niekam ďalej v našich citoch. On nie je muž, ktorý sa chce viazať a mne by to len zbytočne ublížilo. Nechcem sa trápiť. Neviem prečo v piatok urobil v bare takú scénu. Michelle mi vravela, že žiarlil a ja som si to myslela tiež ale prečo by mal. Keď to všetko berie len na ľahkú váhu, keď nič necíti tak nemá na čo žiarliť. Budem sa snažiť naňho nemyslieť a riešiť iné veci. Uvidím ako to budem zvládať. Michelle sa sťahuje a ja jej s tým chcem pomôcť. Popritom musím chodiť do práce a chcela som zájsť aj do tej modelingovej agentúry. Riaditeľka mi písala e-mail že by som tam niekedy mohla zájsť a pomôcť jej s oblečením pre modelky. V piatok je dôležitý zápas na ktorý som sa chystala ísť ale teraz neviem či je to dobrý nápad. Pomohla som Michelle zabaliť ešte pár vecí a zajtra keď prídem z práce, tak spolu pôjdeme do jej nového bytu. Je pondelok a ako vždy v práci nebolo toho veľa. Šla som domov a našla Michelle sedieť v obývačke na sedačke a plakať. Zľakla som sa a rýchlo som k nej pribehla. "Čo sa preboha stalo?" spýtala som sa vystrašene."Max sa mi ozval." túto odpoveď som rozhodne nečakala. "Povedal, že sa rozišiel s frajerkou. Chce prísť za mnou." Ostala som v šoku. "Za tebou? Tu do Londýna? Okej" nevedela som čo na to povedať. "Ja neviem čo robiť. On sa kvôli mne rozišiel s frajerkou. Teda tvrdil mi, že už to medzi nimi aj tak nefungovalo takže to urobil kvôli sebe. Ale nemôže tu za mnou prísť." usmiala som sa na ňu. Pochopila som že plakala od šťastia. Pochopila, že to urobil z lásky. A dúfala som v to aj ja. Vyzeralo to tak, že ju ľúbi a aj kvôli tomu je ochotný prísť za ňou. "Je dobré, že tu príde. Porozprávate sa o tom. A viem, že si šťastná." tiež sa na mňa usmiala. "Som veľmi šťastná. Až sa bojím. Nechápem čo sa to deje. Nechápem ako môžem kvôli niekomu plakať a potom byť šťastná keď mi oznámi že chce prísť za mnou." Ja som vedela jedno vysvetlenie. "Lebo si zaľúbená." pohladila som ju a objala. Znova sa usmiala. Bolo pekné ju vidieť šťastnú. Bála som sa že Max jej ublíži, ale verila som že ju ľúbi tak ako ona jeho. "Kedy chce prísť?" spýtala som sa. "Neviem. Povedal že by rád prišiel už tento týždeň." Myslím, že bez seba nemôžu vydržať. Úprimne je to zlaté. S Michelle sme sa pomaly pobrali do postele. Zajtra sa sťahuje a toto je posledná noc čo je u mňa. Budem si znova musieť zvykať na to, že tu budem sama. Rozmýšľam nad tým, že tento dom predám. Je na mňa veľký. Ešte keď som tu žila s Alexom tak to bolo trochu iné. Popravde som si s ním plánovala už budúcnosť. Myslela som si, že už spolu ostaneme a budeme mať spolu deti. No zmenilo sa to. Teraz som tu sama. Možno by mi stačil nejaký byt. Tak ako Michelle. Keď sme si ľahli viem že jej myšlienky zablúdili k Maxovi a tie moje zas k Ryanovi. Nechcela som naňho myslieť ale nešlo to ovládať. Nedalo sa naňho nemyslieť. Chýbal mi. Chýbali mi jeho mäkké pery a jeho krásne sivé oči. Bolo správne ho nechať ísť? V piatok je zápas. Mala by som tam ísť? Prestala som nad tým rozmýšľať v momente keď som zaspala. Ráno mi zvonil budík a ja som ho hneď vypla aby som nezobudila Michelle. Obliekla som sa a šla som do práce.

"Dobré ráno" pozdravil sa mi Liam. Odzdravila som mu a sadla si za stôl. "Chcem ťa o niečo požiadať." zdvihla som hlavu a čakala o čo ma chce požiadať. "Potrebujem aby si zašla na štadión ešte po nejaké papiere. Sú dôležité a potrebujeme ich mať pri sebe keby k nám prišla nejaká kontrola. Prosím ťa o to. Len tam a späť. Ďakujem ti. Dnes ťa pustím skôr." povedal. Ja som ostala zarazená a snažila sa spracovať slová ktoré mi práve povedal. Mám ísť na štadión to boli posledné slová, ktoré som vnímala keď to hovoril. Postavila som sa a pomalým krokom som sa pobrala na parkovisko a nasadla do auta. Nie nenaštartovala som ho hneď. Jediné na čo som myslela bolo, že by mohli mať o takomto čase tréning a on tam môže byť. Nakoniec som naštartovala a šla. Keď som zaparkovala pred štadiónom poobzerala som sa po parkovisku či tam neuvidím jeho auto. No žiadne také luxusné čierne auto s čiernymi oknami, ktoré pripomínalo skoro limuzínu až na to že bolo trochu kratšie tu nebolo. Trochu mi odľahlo ale to nebola stopercentná istota že dnu nie je. Vošla som dnu a počula ako na štadióne niekto hrá. Srdce mi začalo biť rýchlejšie ako by malo. "Dobrý deň. Vy ste z firmy Lroy?" otočila som sa na pána ktorý sa mi prihovoril. "Áno. Prišla som po tie papiere." prikývol a zaviedol ma do svojej kancelárie. Neviem čo to do mňa vošlo ale moja zvedavosť bola stále väčšia a ja som potrebovala vedieť kto je na tom ľade. "Prepáčte. Kto teraz trénuje?" spýtala som sa len tak akoby nič. On sa usmial a odpovedal. Vtedy mi žalúdok zovrelo ešte viac ako predtým. A to len kvôli jednej osobe. "Malí drobci ktorí sa učia hrať hokej. Majú tréning." Neuveriteľne mi odľahlo. Ani neviem čo som si myslela. Prečo by tu mal byť práve on? To by bola priveľmi veľká náhoda. Ale prečo sa cítim trochu sklamane? Chcela som ho stretnúť? Keď do trénujú tak prídu hokejisti trénovať na piatkový dôležitý zápas." Keď som si myslela že môj žalúdok je v poriadku tak som sa mýlila. Až teraz mi zovrelo žalúdok a ja som začala byť nervózna. Snažila som sa za celý čas našej debaty na to nemyslieť a vnímať čo ten pán hovorí. Bola som tam dosť dlho na to, že som mala ísť len po nejaké papiere. Naštvalo ma to. Už som dávno mohla byť vo firme a ja som kľudná mohla sedieť na svojej mäkkej stoličke. Namiesto toho trčím v kancelárii na štadióne a čakám kým ten pán konečne dohovorí o zmluve, ktorú naša firma podpísala a ja budem môcť odísť. Keď konečne dohovoril, postavila som sa, rozlúčila sa s ním a netušiac čo sa za ten čas dialo von som utekala rýchlo preč. No moja snaha vyhnúť sa hokejistom bola márna. Neviem či sa so mnou niekto zahráva ale toto je už príliš. Presne vtedy keď som išla okolo šatní a chcela vyjsť von, hokejisti vošli dnu. Srdce mi chcelo vyskočiť z hrudi. Niektorí si ma pozorne obzerali a niektorí ma len tak obišli. V ten moment som ho uvidela v tej najväčšej kráse. V čiernych nohaviciach, bielom tričku a v čiernej koženke. V ruke mal tašku zo svojou výstrojou. Pozeral do zeme takže si ma nevšimol. Zdalo sa mi to alebo vážne vyzeral smutne a bez nálady? Vôbec nevyzeral ako ten Ryan ktorého som poznala. "Pani Willson počkajte chvíľu" oslovil ma ten pán z kancelárie a vtedy Ryan zdvihol zrak. Pozrel sa na mňa a ja na neho. Niečo mi ten pán vravel ale nie som si istá čo presne. Tuším som tam zabudla papiere keďže mi nejaké podával do ruky. Všimla som si ako trochu spomalil. Nemohla som dovoliť sa s ním stretnúť , ani sa s ním zhovárať. Keď zastavil, pochopila som že on sa ale so mnou rozprávať chce. Vtedy som spanikárila. Rozlúčila som sa s tým pánom, potriasla rukou a snažila sa utiecť. "Tiara, stoj." zakričal na mňa Ryan ale ja som ho nepočúvala a kráčala vonku zo štadióna. Zrýchlila som krok hoci s tými opätkami sa dalo ťažko behať. Snažila som sa čo najrýchlejšie dostať k môjmu autu no stále som za sebou počula jeho hlas, ktorý ale už nebol taký hlasný. Rýchlo som otvorila dvere a odišla. Videla som ho ako stál pri štadióne a díval sa ako odchádzam. Vtedy sa mi slzy nahrnuli do očí. Prečo to tak bolí?

Sľubujem, že v ďalšej časti dostanete pohľad aj s Ryanovej strany. Aby ste vedeli, ako to vnímal on.