LOVE ME

56. časť

"Mrzí ma to." povedala som. "Aj mňa." odpovedal, priblížil sa ku mne a chytil mi dlaňami tvár. Poznám ten pocit. Ľúbim ho. Ešte stále. Nič sa nezmenilo. Myslela som že za ten čas čo som bola preč to prejde. Že sa z toho dostanem a budem žiť ďalej. Ale nedá sa to. Stále ho ľúbim. Pri jeho prítomnosti sa posunúť nedokážem. Nedokážem byť v jeho prítomnosti a tváriť sa že to so mnou nič nerobí. Mala som slzy v očiach. A on všetko videl. Mam pocit akoby mi videl do hĺbky duše keď tak priamo do nich pozeral. "Teraz na to všetko aj tak nie je vhodná doba. Sme na svadbe a mali by sme sa vrátiť." povedala som mu. "Máš pravdu. No táto debata sa ešte neskončila. Po svadbe ťa čakám pri aute. Povedal a odišiel. Začínala som byť nervózna ešte viac.

Celú svadbu som sa nemohla uvoľniť. Jeho oči boli cely čas na mne nalepené. A vôbec to ani neskrýval. Bolo mu jedno že si to ľudia všimli. Michelle sa zabávala tak, ako sa patrilo. Ja som sa zoznámila s Maxovymi známymi. Nad ránom som šla pomôcť mame Michelle, ktorá balila zákusky a torty pre hostí keď v tom prišla Michelle k nám. "Ďakujem ti zlatko ale ja to tu už s maminou zvládnem. Choď. Ryan ťa čaká." po vyslovení jeho mena mi zovrelo žalúdok. Pri tom balení som na chvíľu zabudla, že máme ísť spolu. Ešte raz som Michelle pogratulovala, rozlúčila som sa aj s ňou aj jej mamou a odišla som. Sľúbila som jej že jej zavolám a poviem jej podrobnosti.

"Konečne. Myslel som si že už neprídeš." povedal mi Ryan opierajuc o svoje auto. V tom obleku vyzeral na zožratie. Je božský. "Myslela som, že nemám na vyber." odpovedala som mu a zastavila asi meter pred ním. "To nemáš. Môžme ísť?" prikývla som, on mi otvoril dvere a ja som nasadla. V aute vládlo ticho. Nespýtala som sa kam ideme. Nechcela som to vedieť. "Kedy mi to povieš?" prerušila som to ticho. "Čo ako?" spýtal sa nechápavo. "Na tom vianočnom večierku keď mi bolo zle, zobral si ma na izbu. Na druhý deň si mi chcel niečo povedať ale prerušili nás. Odvtedy som čakala no nič si nepovedal. Čo to bolo?" usmial sa. "Prečo sa usmievaš?" spýtala som sa teraz nechápavo ja. "Lebo si úžasná. Bolo to asi pred desiatimi mesiacmi a ty si to stále pamätáš." teraz som sa usmiala zase ja. Naozaj to bolo už dávno a ja si na to pamätám. "Zvláštne je že si na to pamätáš aj ty. Potom to nebolo len tak hocičo." povedala som zamýšľajúc sa. "To máš pravdu. Nebolo." povedal. "Tak? Čo si mi to chcel povedať?" spýtala som sa zvedavo. "Poviem ti to. Neskôr." chcela som už niečo povedať no prerušil ma. "Teraz sme obidvaja dosť vyčerpaní a potrebujeme sa vyspať. Na rozhovor bude čas neskôr." prikývla som. Nechápala som ale prečo ma za viezol k nemu domov.

Cítila som aké mám ťažké viečka a berie ma na spánok. Vyzula som sa no bolo to zvláštne. On bol iný. Nevedela som či to je len tým, že je unavený alebo v tom je niečo iné. No zdal sa mi iný už od nášho stretnutia na svadbe. "Môžem sa ísť osprchovať?" spýtala som sa ho potichu. Boli asi štyri hodiny ráno. "Nemusíš sa pýtať. Akoby bol aj tvoj" povedal do stratena. Zaskočilo ma to. Nečakala som to no nebrala som tomu veľkú váhu. "Tu máš moje tričko aby si sa doňho mohla potom obliesť." podal mi ho a zaliezol do spálne. Naozaj bol iný. Pripisovala som to únave ale... Nemôže to byť únavou. Je jemnejší..

Keď som vyšla zo sprchy, šla som do spálne kde Ryan sedel na kraji postele a niekomu odpisoval. "Michelle mi písala či sme v poriadku tak som jej odpísal." usmiala som sa naňho. Tiež odišiel do sprchy a ja som si ľahla pod paplón. Nechcela som zaspať. Chcela som naňho počkať. A tak som sa premohla hoci oči sa mi zatvárali. Zrazu Ryan vošiel do spálne. Bez trička. Môj pohľad mi hneď sklzol na jeho telo. Vždy som mala na to slabosť. Nemohla som sa prestať dívať na jeho hruď a brucho kde sa mu rysovali jemne tehličky. "Myslel som si že už budeš spať." povedal a ľahol ku mne. "Chcela som na teba počkať." usmial sa. "Vieš.. Rozmýšľam kedy bude vhodná doba sa porozprávať o nás dvoch ale myslím že teraz ten vhodný čas na to nie je. Obidvaja by sme sa mali poriadne vyspať." povedal a pohladkal ma po líci. "Pospi si." teraz by som od neho brala dlhý bozk na ústa no on sa len oprel nosom o moje líce a potom mi naň vtlačil pusu. Bol napätý. Vôbec nebol uvoľnený. Je hrozne aké to medzi nami je. Akoby ani jeden nevedel ako sa zachovať. No čo čakám? Ja som od neho odišla bez rozlúčky a vysvetlenia a nechala mu lístok že ho ľúbim. Ale čo iné som mala robiť? Áno ľúbim ho ale on si zjavne žiadnu budúcnosť nepredstavuje a mňa to niči. Pretože ja rodinu chcem. Mam na to vhodný vek, vybudovala som si za tých pár mesiacov úžasnú kariéru. A nemôžem byť s niekym, kto nevie ako to chce ďalej. Idem sa z toho zblázniť pretože neviem čo s tým robiť. Milujem muža, ktorého zjavne dosť priťahujem a nevieme byť od seba no nemôžme byť ani spolu pretože on nevidí budúcnosť. Och mala by som vypnúť. Ryan už zjavne spi a ja premýšľam. Musím si pospať. Som unavená.