Stratená civilizácia

Kapitola 2

Karina sledovala, ako chlapi spevňovali piesok, ktorý sa im neustále sypal do jamy. Ich práca odokrývala skalu. Očividne túto oblasť zasypalo aj predtým. Pracne odpratávali kamene. Obrátila sa ku svojmu stanu a všimla si, ako sa Zoen rozpráva s Aryanom. Diskutovali o rozmiestnení kostier a predmetov na bojisku. Netušila, že sa Zoen do archeológie tak rozumie. No očividne ho nepoznala natoľko, aby o ňom mohla čokoľvek povedať. Zašla do stanu a skontrolovala maily. Svietila správa od profesora. Rýchlo ju rozklikla. Písmená odkazovali, že profesor priletí lietadlom za tri dni. Karina sa potešila, možno sa niekam pohnú. Vďaka Bohu za chvíľkový net. V tejto pustiny však bola vďačná za každý výdobytok modernej doby. Premýšľala, či zájde po profesora osobne alebo pošle Aryana. Nemohla si dovoliť nechať tábor bez dozoru.

Karina netrpezlivo čakala, pokým odstránia násyp a spevnia vchod. Ukázalo sa, že je v zemi akási komora či jaskyňa. Odvážila sa vstúpiť dnu. Ani sa nesnažila zabrániť Zoenovi, keď sa vybral za ňou. Akosi sa od tej malej havárie od nej nepohol. Baterkou svietila po stenách. Zoen bol staromódnejší, svietil fakľou. Dymenie aspoň trochu miernilo zatuchnutý vzduch. Miestnosť bola obdĺžnikového tvaru a po pár metroch sa zväčšovala. Popri stenách boli poukladané rôzne nádoby a drevo. Očividne vďaka nevetranému vzduchu sa všetko zakonzervovalo. Steny boli kameňa ale až moc dokonalé na prírodu. Toto bolo určite dielo človeka. Na stenách boli vyryté obrazy, ak mal človek veľkú fantáziu, mohol spoznať pšenicu, hrozno či včelu. Karina zízala s otvorenými ústami. „Je to úchvatné."

„To áno." Zoen vzal jednu z nádob, vrch bol prikrytý hlineným uzáverom.

„Musíme tu podoprieť stropy, aj keď si nemyslím, že sa chystajú spadnúť. Stoja tu už predsa tak dlho. Potom vynesieme nádoby a zistíme, čo je dnu. Všetko treba odfotiť" Karina sa nadchýnala. Nevšimla si pod nohami kameň a bola by spadla, keby ju Zoen nezachytil.

„Opatrne." Zoen Karine držal lakeť. Pomaly prešiel až po zápästie, kde ho stopol náramok.

Karina sa nadýchla, ani si neuvedomovala, že zadržiava dych. „Ďakujem."

Zoen priložil fakľu k stene. „Tento kúsok je uvoľnený."

Karina na miesto zasvietila baterkou. „Domnievaš sa, že naschvál alebo sa časom posunul?"

Zoen mykol plecom. „Neviem. No môžeme ho skúsiť vybrať." Podal fakľu Karine. Snažil sa kameňom v stene pohnúť. Podarilo sa. Ukázal sa malý otvor v stene. Karina lúčom svetla namierila dnu a Zoen odtiaľ vybral pergamen.

„Veľmi opatrne." Karina si zachovávala pokoj. Pri najmenšej chybe by sa mohol znehodnotiť. „Odnes mi ho prosím do stanu."

„Myslíš, že je dôležitý?" Zoen sa bál odhalenia.

„Určite. Každý zápis nám odhaľuje kúsok minulosti." Karina zasvietila ešte do otvoru a vytiahla aj náramok. „Podobný, aké sme našli."

Zoen s Karinou vošli do stanu.

„Keďže Aryan už pracuje na bojisku, ty dostaneš na povel jaskyňu. Vyber si zopár ľudí a Aryan ti všetko vysvetlí a keby niečo nie je jasné, prídi za mnou." Karina sa otočila ku Zoenovi a už v bielych rukaviciach si prevzala pergamen.

Zoen sa netváril nadšene.

„Neboj. To zvládneš. Ja ti verím."

Karina poslednými dvomi slovami vytvorila na Zoenovej tvári šok, úľavu i prekvapenie.

„Ako povieš, šéfka." Zoen odkráčal. Mal ostať s Karinou pracovať na písme. Nie sa hrať s nádobami s jedlom. No potom sa lišiacky usmial. Možno nájde ešte nejaký pergamen a keď nie, využije Karinine vedomosti. To ešte netušil o novom členovi týmu.