Stratená civilizácia

Kapitola 35

„To si nemala, ty malá štetka." Chlap sa hrozivo postavil.

„Nechaj ju. Vieš, aké máme pokyny." Druhý chlap prikročil ku Karine. „Slečna, poďte prosím so mnou."

Karina prijala ponúkanú ruku a s eleganciu dámy vyšla z bazéna. „Môžem sa ísť prezliecť alebo k Judášovi mám ísť rovno mokrá a v plavkách?"

„Samozrejme sa prezlečiete. A očakáva sa vaša pravá podoba." Chlap ju vyprevádzal do izby.

Karina mlčala celou cestou. V izbe ale zmeravela. „Počkajte vonku, pokým sa prezlečiem."

„Nie. Prezlečte sa v kúpeľni." Chlap sa postavil pri dvere.

Karina schmatla svoju tašku a v kúpeľni sa rýchlo prezliekla. Pripla si naspäť svoj náramok od Zoena. Vybrala si kontaktné šošovky a potom sa uprene pozerala do zrkadla. Zavrela oči a predstavovala si pohyby, ktoré robili zo vzduchu bublinu ilúzie. Maskérka jej povedala, že ich stačí zopakovať odzadu a bublina zmizne. Podarilo sa jej to až na piaty pokus. Opäť sa v zrkadle spoznávala. Zoenovi napísala SMS a vyšla von.

„Výborne. Aj keď nechápem, načo ste svoju podobu skrývali, aj takto by ste pútali dosť pozornosti." Chlap otvoril Karine dvere.

Karina sa začervenala. Nebola zvyknutá na komplimenty. „Aby ste ma nespoznali, čo sa mi očividne nepodarilo."

Chlap sa pousmial. „Nič v zlom, ale ste len žena. A my sme profesionáli."

Karina nechcela prezradiť, že prvý raz si ju nevšimli, radšej čušala.

Karina nesmelo vošla do otvorených dverí, kde ju čakal Judáš.

„Vítam ťa." Judáš sa postavil.

Karina nesmelo prikývla. Už nebolo potrebné hrať sebavedomú neznámu ženu. „Kde je môj otec?"

„Táto farba vlasov ti pristane." Judáš odignoroval jej otázku. „Ešte o odtieň tmavšia, a bola by si presná kópia Raphaela."

Karina sklopila oči.

„No nič, tvoj otec má dnes ešte veľa práce a tak si spríjemníme čas tu v hoteli. Čo povieš? Je tu viac slobody ako u nás." Judáš sa žiarivo usmial a chlapi sa zasmiali. „Máte voľno. Jeden ostane pri dverách, ostatní pohov." Zavelil Judáš. „A my sa môžeme v kľude porozprávať." Otočil sa na Karinu.

Chlapi nečakali ani sekundu. Odišli a nechali šéfa samého s Karinou.

„Karina, čo stváraš?" Judáš pustil telku a pridal hlasitosť. „Uvedomuješ si, čo robíš?"

„Áno. Chcem byť so svojou rodinou, s otcom." Karina sa posadila na posteľ. Z celého pretvarovania bola unavená. „Chcem už konečne pokoj."

„So Zoenom ste sa mohli niekde zašiť, obaja by ste mali, po čom túžite." Judáš mal tiež dosť práce pre Hikirov no už nemohol cúvnuť, kmene by ho naspäť nepriali. „Kde je vlastne Zoen?"

Karine pri Zoenovom mene smutne mykli kútiky. „Niekde, kde určite zúri. Oklamala som ho, takže nevie, kde som."

„Si tu na vlastnú päsť?" Judáš pochybovačne zdvihol obočie. „Ženská, ty sa nezdáš."

Karina nemohla prezradiť Dizirkov. Ich tajomstvo si odnesie do hrobu. „Nechcela som, aby Hikirovia Zoenovi ublížili."

Judáš podal Karine vodku. „Na teba Karina, si tak odvážna až si šialená."

Karina sa rozosmiala. „Na strach." A štrngla si s Judášom. Potom sa rozkašlala. „Preboha, čo je to za alkohol?"

„Ruská vodka. Nechávam si ju voziť. Tu na Slovensku ju nevieš ani zohnať." Judáš si nalial ďalší pohárik. Dolial aj Karine. No už jej podal aj džús.