Mladá archeologička objaví nálezisko stratenej civilizácie. Postupne však zisťuje, že nie je až taká vymretá. Mladý strážca má zo začiatku úlohu chrániť tajomstvo jeho kmeňa no postupne ochraňuje vyvolenú svojho srdca. Prekonajú Zoen s Karinou všetk...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Takže posledný živel ;) všimli ste aj znak hore? Viete ho vysvetliť? Ak áno, super :3 ak nie, za pár kapitol dám vysvetlenie :3 A teraz už k príbehu :D
Karina nosila na krku šatku od profesora, aspoň takto bola s ním. Volala s doktorom, profesorov stav sa nemenil. Na jednej strane bola rada, lebo sa nezhoršil no na druhej, ju to trápilo, lebo sa nezlepšoval. Nepomáhali ani robotníci, ktorí mali dvojzmyselné poznámky a musela ich krotiť. Dokonca aj Aryan sa na ňu zvláštne pozeral. Len Zoenove majetnícke pohľady, keď si myslel, že sa nepozerá, ho držali na uzde. Nedarilo sa jej so zápiskami a jeden deň aj mobil štrajkoval. Vtedy rozbila dve nádoby. Zoen ju chcel utešiť, no Karinin zúrivý pohľad zastavil každého odvážlivca.
Zoen vtrhol na obed Karine do stanu. „Karina."
Karina zdvihla hlavu od práce.
„Volali z nemocnice. Máme sa ponáhľať."
Karina sa preľakla. „Pane Bože, nech je v poriadku."
Zoen jej schytil tašku. „Zober si pár vecí, keby sa v meste zdržíme."
Karina do tašky rýchlo nahádzala náhradné oblečenie, notebook, zápisník a utekala za Arynom. „Musím odísť do nemocnice. Máš to tu na povel, pokým sa nevrátim."
Aryan ani nestihol zareagovať a Karina už bola preč.
Zoena smädilo, lenže vodu si nezobral. Rýchlo z Karininho stola stiahol len pergamen a najdôležitejšie papiere, ktoré ukryl v kufri auta spolu s inými predmetmi. Teraz bol rád, že sa dopredu pripravil. „Nemáš vodu?"
Karina najprv otázku prepočula, no potom z tašky vytiahla fľašu. „Pači sa."
Zoen sa poriadne napil. „A ty si nedáš?"
Karina pokrútila hlavou.
Auto ani poriadne nezastavilo a Karina už vystupovala. K izbe priam bežala. Prudko otvorila dvere a našťastie, profesor stále ležal na posteli. Pribudol len nový prístroj. S úľavou si vydýchla.
Doktor prišiel za chvíľu, za pätami so Zoenom. „Museli sme ho napojiť na EKG. Ráno mu zlyhalo srdce." Karina si sadla na stoličku vedľa postele.
„Aj keď sa snažíme so všetkých síl, odchádzajú mu orgány." Doktor hovoril s ľútosťou. „Nechám vás." Odišiel.
Zoen si sadol do kresla v rohu. Prišlo mu, že je v izbe veľké teplo. „Budem vonku, dobre?"
Karina privolila. Zobrala profesorovu dlaň a potichu sa modlila. Nakoniec zaspala.
Karinu trhlo zo spánku. Bolo skoré ráno, slnko len začínalo presvitať cez okná. Rýchlo pozrela na prístroje no žiadna mimoriadna aktivita. Trochu sa ponaťahovala a šla si zobrať čaj. Zoen podriemkaval kúsok od izby, pri otvorenom okne. Ako okolo neho prechádzala, otvoril oči. „Idem si len pre čaj, chceš aj ty?"
