Stratená civilizácia

Kapitola 28

„Predstav si," Karina si prisadla pri Zoena. „V škole robia projekt o prírodných kmeňoch a chcú, aby som im šla prednášať."

„Aké trefné." Zoen preložil ďalší papier. Naozaj v Karininom okolí bolo nepočetne veľa ľudí. „Nechceš sa presťahovať na malú dedinu alebo najlepšie chatu v lese?"

„Chatu v lese?" Karina sa vzpriečila. „Mne je tu dobre."

Zoen si vzdychol. „Len prácu mi pridávaš."

„A akú?" Karina sa smiala. „Veď ti nič nekážem."

„Musím preveriť tvoje okolie ak tu chceme ostať, a toto je veľké mesto sakra." Zoen prevrátil ďalší list papiera.

Karina zobrala Zoenovi z rúk papiere. „Nemusíš nikoho preverovať. Žijem tu už 15 rokov a aj tak všetkých nepoznám, nie je treba. Som len ďalší obyvateľ z tisícky."

Zoen sa natiahol po papieroch, čomu Karina vzala. „Ja proste musím mať istotu."

Karina to vzdala. „Keď musíš, tak musíš. Študuj si papiere a ja idem študovať do knižnice. Spravím si nejaké poznámky k tým kmeňom."

Zoen papiere hneď odložil. „Idem predsa s tebou."

„Nemáš preukaz do knižnice, nepustia ťa tam." Odvrkla Karina.

„Ty ma určite nejako prepašuješ." Zoen bol rozhodnutý sa od Kariny nevzdialiť ani na krok.

„Nejako." Karina začala vymýšľať ako.

„A vy pane, kde máte preukaz?" Stará knihovníčka zastavila Zoena.

Karina Zoena predbehla. „On je tu so mnou. Doktor Betirs je kolega z výmenného projektu profesorov."

„Ale zaručujete sa mi za neho." Knihovníčka ich pustila.

„Samozrejme." Karina potiahla Zoena.

„Budem tu len do piatej. Ak sa zdržíte dlhšie, odhláste sa kartou." Knihovníčka zapisovala Karinu do systému.

„Ako vždy." Karina sa usmiala. Za školských čias tu strávila veľa času.

Karina si jemne masírovala krk. Bolel ju od toľkým zohýnaním nad knihami. Pomedzi poznámky o známych prírodných kmeňoch nachádzala omrvinky informácii k živlom. Kde tu sa objavila poznámka alebo nákres a tak sa chytala každého vodítka. Zvedavosť ju hnala vpred. Ani si neuvedomila, že Zoen nie je medzi policami kníh a postál za ňou, až pokým jej neprekryl ruky. Prešiel jej po šiji a na ramenách pritlačil. Pomaly rozopol vrchné gombičky a odhalil ramená. Jemne končekmi prstov prechádzal po odhalenej pokožke a potom dlaňami zašiel na vrchnú časť chrbta. Masíroval Karine krk a plecia. Karina privrela oči blahom a zaklonila hlavu. Oprela sa o Zoenovo tvrdé brucho. Vzdychla, keď sa Zoen presunul k jej prsiam. Otočil si ju k sebe a nežne pobozkal. Cez oboch preletela iskra, akoby do nich niekto pustil paralyzérom prúd. Nenaliehal. Proste len dával a Karine bolo úžasne. Pritvrdil. Pritiahol si ju a vyložil na stôl. Pár kníh spadlo na zem. V tejto chvíli to bolo obom jedno. Karina si užívala Zoenove dotyky. Cítila sa, akoby našla oázu uprostred púšte. Zoen odopínal ostatné gombičky a odhalil Karine telo. Prisal sa na krk a zanechával vlhkú cestičku po kľúčnej kosti . Zastavil sa až na prsiach. Z jedného stiahol látku a oblizol bradavku. Karinou prešla vlna vzrušenia a zaryla nechty do Zoenových vlasov, vzdychla. Zoen jej priložil prst na pery. Ledva udržala ďalší ston keď jej prešiel po krku a zastavil ho až zips na nohaviciach. Pohladil ju cez látku a Karina sa až prehla dozadu. Zoen sa k nej pritlačil. Cítila, aký je tvrdý. Niekto otvoril dvere od vchodu, zavŕzgali. Karina sa preľakla.