Stratená civilizácia

Kapitola 38

Karina sa ráno ospalo naťahovala.

„Dobré ráno láska." Zoen Karinu pobozkal na rameno. „Ako si sa vyspala?"

„S tebou vždy dobre." Karina sa pritúlila k Zoenovi.

„Som skvelý muž." Zoen sa sebavedomo uškrnul.

„Len aby ti ego nespálilo." Karina Zoena trafila vankúšom.

„Ty potvora." Zoen sa snažil ku Karine prebojovať cez deku a vankúše.

„Možno taká malinká." Karina Zoena udrela vankúšom.

Zoen v okamihu sekundy Karinu prevalil pod seba a ruky priklincoval k matracu. „Vzdávaš sa?" Vyzval Karinu.

„Nie." Karina sebou mykala.

„Takú odpoveď neberiem." Zoen si Karinu prichytil tak, aby jej obe zápästia pridŕžal jednou rukou a druhou pomaly šteklil.

„To nie je fér." Karina sa smiala.

„Žeby som tak rýchlo vyhral?" Zoen mal škodoradostný úsmev.

„No to určite." Karina sa snažila Zoena zo seba zhodiť no len ho dráždila. Zmenila taktiku boja. Panvou sa obtierala o Zoenove mužstvo a keďže bolo ráno, Zoen už mal aj tak erekciu.

Zoen sa sykavo nadýchol. „Čertica."

„Ja by som povedala anjelik." Karina nevinne zaklipkala mihalnicami.

„No vidím tie rožky." Zoen sa nad Karinu viac sklonil.

„A ja, že som ich dobre zamaskovala svätožiarou." Karina si užívala túto ich malú hru.

„Sklamem ťa, už pretŕčajú." Zoen opakom dlane prechádzal Karine pod tričkom.

Karina privrela oči.

Zoen prestal.

„Niee." Karina zamrnčala.

Zoen sa len natiahol pod posteľ, kde včera skončili putá. „Karina, veríš mi?"

„Samozrejme." Karina ani nezaváhala.

„Tak vystri ruky za seba." Zoen jej ukázal putá.

„A to som myslela, že pripútavanie k posteli máme za sebou." Karina ale poslúchla.

Zoen šikovne pripútal Karinu a potom jej stiahol nohavičky.

Karina do seba prudko vtiahla vzduch.

„Len lež láska." Zoen sa Karine prisal na pery. Nasledoval krk a kľúčna kosť. „Máš rada toto tričko?"

Karina v prvom momente nechápala, čo sa jej Zoen pýtal. „Aj áno, prečo?"

Zoen pretrhol látku ako nič. „Kúpim ti druhé."

Karina zalapala po dychu. „Zoen."

„Pšt." Zoen sa s úsmevom vrátil ku Karininým perám. Tentoraz však putoval jarčekom pŕs až po pupok.

Karina ani nedýchala keď jej prstami prešiel po citlivom mieste. Chcela ruky napriahnuť k Zoenovým vlasom a šklbnúť, no putá jej v tom bránili.

Zoen sa lišiacky usmial. A potom jazykom vošiel do Kariny, za chvíľu pripojil aj prsty.

Karina vzdychala a snažila sa spojiť stehná, ktoré jej Zoen stlačením pridŕžal na mieste. Zanedlho dosiahla vrchol. Sťažka dýchala.

„Ešte sme neskončili láska." Zoen sponkou odopol putá a hladko do Kariny vošiel. „Karina, si len moja." Drsno do nej vrážal.

Karina omotala ruky okolo Zoenovho krku a namiesto odpovede ho bozkávala ako o život. Zoen oddelil svoje pery od Karininých a prisal sa jej na krk. Pousmial sa, keď sa začínal črtať cucflek. „Takto každý vie, že má dať ruky preč."