Stratená civilizácia

Kapitola 21

Karina precitla zo sna. Snívalo sa jej s mamou, no v sne bola malinká a držal ju v náručí čiernovlasí muž. Cítila radosť. Vyskočila z postele a ani sa neprezliekla, utekala rovno za Zoenom. Vtrhla mu do izby. „Musíme ho nájsť."

Zoen rozospato pozrel na Karinu. Neupravená, ešte očividne neprebratá. „Koho?"

„Môjho otca." Karina prešla k Zoenovi bližšie. „Nechápeš to, on niekde je. Včera si mal pravdu, niečo sa vonku udialo a mne sa sním do rána snívalo." Karina hovorila s úplným nadšením, akoby sa zajtra mali stretnúť.

„Karina." Zoen ju chytil za plecia. „Tvoja mama všetky stopy po otcovi zahladila. Ja už som po ňom pátral." Priznal Zoen.

„Ale nemal si jeho podobizeň." Karina sa nevzdávala. „Poďme, nájdeme niekoho, kto otca nakreslí a potom ho vystopujete tými svojimi vecičkami." Karina rozmáchla rukou. „No tak." Popohnala Zoena, keď sa nehýbal.

„Karina." Zoen to povedal dôraznejšie. „Prezleč sa a pri raňajkách si preberieme, čo sa vlastne chystáš robiť."

Karina si obhliadla svoje pyžamo, Zoen má pravdu. „Dobre." Trošku sklesnutejšie odkráčala z izby.

Zoen si vzdychol. Z tohto bude jeden veľký prúser.

„Tak, už som aj najedená. Môžeme sa teraz sústrediť na môjho otca?" Karina bola nedočkavá.

Zoen stále váhal. No povedal si, že ak aj nič nenájdu, snaha sa cení a Karina sa aspoň nebude sústrediť na svoju mamu. „Zavolám nášmu kresličovi, navrhne podobizeň, akú mu nadiktuješ. A potom fotku preskenujeme do počítača, prejde programom a možno nájde skutočnú osobu."

„Súhlasím." Karine sa vrátil optimizmus.

„No stále musíš pracovať na histórii živlov. Starejší by o tomto našom malom pátraní, nemali vedieť." Zoen sa obával, čo by povedali alebo spravili.

Karina sa trochu stiahla. „Pochopia, ak si pár dní zoberiem teraz voľno." Do očí sa jej tlačili slzy.

Zoen už nechcel vidieť Karinu plakať. „Je mi to veľmi ľúto Karina. Viem, ako si svoju mamu milovala."

Karina už plač nezadržiavala. Zoen obišiel stôl a vzal si Karinu do náručia. Sedel na lavici v kuchyni a hojdal ju v náručí. Karinu opustilo všetko nadšenie, zostala len tá istá prázdna schránka, ako včera. Zoen ju na rukách vzal do izby, dnes aj tak nebude ničoho schopná. Položil ju na posteľ a chcel prikryť dekou, ale Karinu mu chytila dlaň. „Nie."

„Len zavriem dvere, áno?" Zoen privrel dvere a poslal správu. Potom si prisadol ku Karine.

Karina sa posunula ku Zoenovi. Ľahla si mu na nohy a nechala sa hladkať. Aj keď bola mama, aká bola, vždy tu bola pre ňu. Vynahrádzala jej všetko, čoho boli schopný obaja rodičia. Zoenov dotyk bol upokojujúci. „Čo si robil, keď ti zomrela žena?" Karina potrebovala odkloniť svoje myšlienky inam.

Zoen zastal s rukou, ktorou hladil Karinu po vlasoch. „Skoro som sa zbláznil. Vyvádzal som a podpálil náš dom. Napokon som milosrdenstvo našiel v práci, čím ťažšia misia, tým ľahšie zabudnutie. Bolesť sa každým dňom vytrácala, až ostala len otupenosť. A tak som si zvykol." Zoenovi sa nerozprávalo ľahko.

No Karina aspoň vedela, že v tom nie je sama. Každý si prechádza svojím osobným peklom, stratou a bezvýchodiskovou situáciou. Ako povedal profesor, je silná žena, nepoddá sa. „Veľmi si ju ľúbil?"

„V tej chvíli som si myslel, že je celý môj svet." Zoenovi sa spomínalo ťažko. „Ale potom si prišla ty a každým novým dňom mi kradneš kúsok srdca. Či už svojou odvahou, starostlivosťou, láskavosťou, vedomosťami alebo červenaním." Preto nech nás osud zavedie kamkoľvek, budem s tebou, dodal Zoen v duchu.

Karina sa tentoraz od dojatia nezmohla na slovo. Posadila sa a silno objala Zoena.

Zoen Karine objatie opätoval. „Ja ťa nikdy neopustím."

„Sľubuješ?" Karina sa zapozerala Zoenovi do očí.

„Sľubujem. Nech vyvedieš akúkoľvek hlúposť alebo odvážny čin." Zoen Karine zotrel slzy.

Karina sa pousmiala. „Ako keby som ich doteraz spravila."

Zoen sa tiež usmial. „To napravíme." Jemne sa Karine obtrel o pery a vtisol na ne bozk. Karina položila dlaň na Zoenove strnisko. „Ach Zoen."

„Dovoľ mi Karina, už z teba šaliem." Zoen Karine prešiel po bokoch.

„Zoen, ja..." Karina túžila po Zoenovi, no teraz sa cítila zraniteľne.

Zoenovi zazvonil mobil. Úspešne ho ignoroval.

„Nezdvihneš to?" Karina sa trochu stiahla.

„Ty si dôležitejšia." Mobil neprestával vyzváňať.

Karina sa pritúlila k Zoenovi a pobozkala priehlbinu medzi ramenom a krkom. „Zháňajú ťa."

„Nech." Zoen sa nemienil od Kariny pohnúť. Položil Karinu pod seba a mobil zase zazvonil. Naštvane dvihol. „Čo je?!" Počúval. „Dobre. Áno." Zložil.

Karina čakala.

„Starejší chcú vedieť, ako sa ti darí." Zoen sa posadil. „Karina nemáš na výber, musíš pokračovať v práci, aspoň naoko."

V Karine vzkypela zlosť. „Tak nech si to robia samy!"

Zoen sa ju snažil upokojiť. „Skús ich pochopiť. Toľké generácie bojov a premárneného času čakaním na konečný mier, ktorý je na dosah, ak prídeme na to, čo dokáže zastaviť Hikirov. Ty si tá, na ktorú čakali. Tvoje vedomosti a myslenie ďaleko presahuje ich systém a všetko, čo nás doteraz učili. Každých pár generácii sa rodí génius alebo veľký vodca no ty si obyčajná žena, ktorá má kľúč k odpovediam. Nechcela by si ukončiť všetko toto súperenie, naháňanie a zabíjanie? Čím skôr prídeme veci na koreň, tým skôr budeš mať od tohto pokoj, od nich."

Karina sa smutne pozrela na Zoena. „Trpíš v ich službách."

„Narodiť sa s krvou, v ktorej ti prúdi živel, je ako upísať sa celoživotne diablovi." Zoen si už zvykol na svoju prácu. Svoju ženu miloval a dovolili sa im vziať. No bol mladý a sprostý, nevedel čo všetko je za tým, oči mu otvorila až Karina.

„Budem pokračovať. Ale nie pre národ, pre kmeň alebo tých starých dedkov, ale pre teba. Získam ti slobodu." Karina hovorila odhodlane.

Zoen by sa aj zasmial. „Ako chceš zastaviť tisíce rokov trvania?"

„Ako si povedal," Karina sa dôrazne postavila. „Vedomosti sú mocná zbraň."

Zoen odrazu videl v Karine bojovníčkou, ktorou od začiatku bola. „Si si istá, že nemáš v rodine ohnivých predkov?"

Karina sa zbrzdila. „Prečo?"

„Lebo by si kľudne mohla byť aj bojovníčka ohňa." Zoen si Karinu pritiahol.

„Ženy predsa nebojovali. Čítala som Recine zápisky." Karina sa zasmiala. „Ale vtipná predstava, vieš si ma predstaviť v brnení a mečom v ruke?" Karine sa trochu zdvihla nálada.

„Niééé. Ty by si bola ako Aténa, bohyňa múdrosti v brnení. Ovládla by si bojisko svojou mysľou." Zoen sa hral Karine s pramienkom vlasov. „A boj nechaj radšej na trénovaných vojakov, ako som ja." Zoenovi ruky skĺzli Karine po páse a pristáli na zadku. „Hmm."

Karina mu po nich capla. „Ale ale, takto sa nechová k svojej veliteľke."

Zoen sa žiarivo usmial. „Nemohol som si pomôcť."

Aaa môže byť ? :D