Mladá archeologička objaví nálezisko stratenej civilizácie. Postupne však zisťuje, že nie je až taká vymretá. Mladý strážca má zo začiatku úlohu chrániť tajomstvo jeho kmeňa no postupne ochraňuje vyvolenú svojho srdca. Prekonajú Zoen s Karinou všetk...
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
Takže ďalší znak ;)
Nasledujúce ráno prišiel Zoen pripravený pomáhať Karine, no tá ho vyšachovala k chlapom. Nielenže prišiel o informácie ale ešte bol od nej aj ďaleko. Keď mu ten chudák príde pod ruky, vlastnoručne ho zabije. Najhoršie však bolo, že ku každému sa správala odťažito a uzatvárala sa do seba. Z nemocnice volali, profesorov stav sa nezmenil. Zoennovi po pár takýchto dňoch navierali na krku žili od nervov. Karina sa mu odcudzila a bola skúpa na slovo. Jeho nadriadený sa stále vypytovali a on nemal žiadne dôležité informácie. Zoen sa preto rozhodol situáciu urýchliť. Vošiel Karine do stanu. „Môžem s tebou hovoriť?"
Karina si utrela spotené čelo. Dnes bolo extra teplo aj na tento kraj. „Jasné," ukázala rukou na stoličku.
„Tu nie. Priveľa uší." Zoen sa poobzeral.
„Môžeme zájsť teda za tábor, ak je to také dôležité." Karina vstala.
„Pár kilometrov odtiaľto je oáza. Je tam pokoj a môžeš sa aj osviežiť." Zoen netrpezlivo čakal na odpoveď.
„Osvieženie by mi vpadlo vhod." Karina sa pousmiala.
Zoen v duchu zaplesal. „Výborne. Idem rovno po auto." Vybehol von.
Karina si zobrala tašku a začala do nej hádzať oblečenie.
„Odchádzate slečna?" Robotník zastal pri vchode do stanu.
Karina od ľaku až nadskočila. „Nie. Nie, len si potrebujem preprať oblečenie."
„Pomôžem vám." Ponúkol sa chlap.
Karine akurát prišla pod ruku podprsenka. Očervenela. „Netreba, ďakujem." Trielila von. Tašku hodila do kufra a už sa viezli.
„Tak, ako si pokročila s prekladom?" Zoen od zvedavosti silnejšie stískal volant.
„Už som asi v trištvrtine textu." Karina z okna auta vyzerala oázu.
„A načo si prišla?" Zoen ťahal z Kariny informácie ako z chlpatej deky.
„To dievča menom Reca, ktoré píše zápisky sa vydala na cestu spolu s ďalšími z kmeňa. Spomína príbuzných, ku ktorým ide na návštevu. Majú so sebou aj ochrancov, to znamená, že to nebol bojovný kmeň ale cesty boli nebezpečné. No píše, že ovládajú zem. Nie som si istá týmto prekladom. Veď, ako by mohol človek ovládať zem?" Karinina otázka zavisla vo vzduchu.
„Nemyslia obrábanie alebo tak?" Zoen sa snažil logicky argumentovať.
„Je možné, že používali inú terminológiu a tým pádom, mohli mať iný význam slov ako poznáme my." Karina sa v tom viac nerýpala.
A Zoen sa bál čokoľvek povedať, aby Karinu nenaviedol na iné myšlienky.
Zoen zastal pri skalách. Jazierko bolo kryté stromami a z časti skalami, odkiaľ aj vytekala voda.
