Stratená civilizácia

Kapitola 8

„Zoen nie. Neopováž sa ma opustiť!" Karina kričala na Zoena.

Doktor vybehol na chodbu. Za sekundu bol späť s ošetrovateľmi a lehátkom.

Karina nasledovala doktorov do izby, kde Zoena premiestnili na posteľ. Napojili doňho hadičky. „Má vysokú teplotu a slabé dýchanie. Aj zrenice sú zúžené."

„Karina!" Doktor na ňu zvolal.

Karina uboleným pohľadom našla doktora.

„Čo dnes jedol alebo pil?" Doktor podišiel bližšie ku Karine.

Karina sa snažila rozpamätať. „Bola som mu zobrať vodu z automatu."

„A čo jedlo?"

„Ja neviem, žeby niečo jedol." Karina chcela byť nápomocná no v strese sa jej ťažko rozmýšľalo.

„Sťažoval sa na niečo? Bolesti hlavy? Žalúdka?" Doktor sa snažil z Kariny niečo dostať.

„Nie." Karinu začínalo chytať zúfalstvo. „Však neumrie?"

„To nedovolím." Doktor zobral Zoenovi krv.

Sestrička ťahala Karinu von z izby.

„Nie. Ostanem." Karina sa utiahla do rohu, aby nezavadzala.

Asi za 20 minút sa rozruch okolo Zoena ustálil. Karina si potiahla kreslo k posteli a uložila sa vedľa Zoena. Škripot nožičiek museli počuť až vo vedľajšej budove. Ticho driemala, keď do miestnosti vstúpil muž. Na stolíku pri Zoenovej hlave zapálil štyri sviečky.

„Ešte nie je mŕtvy." Karina sa vzpriamene posadila. „Kto ste?"

„Xaver." Chlap obišiel Zoena a podal Karine ruku. „Zoenov priateľ. Odteraz vás mám na starosti ja."

Karina podávanú ruku jemne stisla a hneď stiahla späť. „Na starosti? Akože, čo som malé dieťa či majetok, aby ste ma strážili?"

„Vaša myseľ je drahocenný poklad. Preto potrebujete ochranu." Xaver skontroloval okná a pustil dnu teplo z vonka. Potom zložil obklady z čela i zápästí.

„Má horúčku." Karina obklady Zoenovi vrátila.

„Obklady mu škodia." Xaver vzal kusy látky. „Jeho telo horúčku potrebuje. Spáli jed."

„Jed?!" Karina zase raz ostala v šoku. „Kto by chcel Zoena otráviť?"

„Zoen si narobil vo svojej práci veľa nepriateľov."

„Pri kopaní vykopávok?" Karina nadvihla obočie.

Xaver mlčal. „Budem pri dverách. Ak sviečky dohoria, zavolajte ma. Zapálim druhé." S týmito slovami odišiel.

Karina osamela. „Musíš sa rýchlo prebrať." Karina jemno natriasla Zoenovi vankúš a čakala na zázrak.

Zoen sa prebral za deň dni. Pomaly otvoril oči a sledoval, ako Karina zapaľuje sviece. „Tie nie, strašne smrdia."

Karina zdvihla obočie. „Čo máš proti vanilke?"

„Všetko." Zoen sa snažil posadiť.

„Počkaj, pomôžem ti." Karina podložila Zoenovi za chrbát ešte jeden vankúš.

„Čo sa stalo?" Zoen sa načiahol po pohár vody. V ústach mal sucho ako na Sahare.

„Niekto ťa otrávil." Karina si sadla na jej miesto, do kresla.

Zoen mlčal. „Xaver?"

Xaverove telo sa objavilo vo dverách.

Zoen sa obrátil ku Karine. „Donesieš mi niečo sladké?"