Stratená civilizácia

Kapitola 67

Výbuchpri vstupnej bráne do sídla bol pre všetkých signál, boj za slobodu jezahájený. Včerajšok bol naozaj len skúškou. Karina celá bledá pozerala na tenmasaker. Chlapi po sebe strieľajú a posielajú proti sebe živli. Oheň čivoda letia a triafajú svoj cieľ. Vietor akoby privial búrku. Zem sa trasiea vytvára praskliny. 

Karina zbledla. „Pane Bože, čo som to dopustila." Chytila si ústa. Nedokázala spraviť ani krok. Ľudia, s ktorými tu žila a poznala, padajú k zemi mŕtvi a krv vsakuje do zeme. Oheň naberá na sile a vietor jej bičuje tvár, nesie výkriky a rozkazy... No už je neskoro zastaviť toto vraždenie.

„Karina!" Zoen kričal z plného hrdla. Koľko krát jej dnes hovoril, že sa od neho nemá hnúť. No jasné, že musela zdrhnúť. Zavolal bratovi. „Nemám Karinu." Počúval a potom zložil. Chlapi, ktorí dnes chceli ujsť, mali na vysielačkách druhý kanál. Zoen vytiahol vysielačku a silno artikuloval. „Vidí niekto Karinu?!" Zanedlho sa z vysielačky ozval hlas. „Pred chvíľou som ju videl pri Rale." Jasné, Zoen si trkol do čela. Musela sa ísť rozlúčiť. Utekal smerom k voliere. Zbadal ju, ako vyvalene pozerá skrčená pod stromom. Dobehol k nej a zatriasol jej plecami. „Čo som ti hovoril! Nemala si vychádzať von!"

Karina mala slzy na krajíčku. „Zoen, čo sme to vykonali." Hlas sa jej triasol.

„Čo sme museli. Karina, kmene a Hikirovia bojujú medzi sebou tisícky rokov, tento boj je len malým zrniečkom prachu." Zoen sa Karinu snažil prebrať.

„Ale ja som fúkla do piesku!" Karina už plakala. „Ich smrť mám na svedomí ja!"

Zoen jej nevedel odporovať, mala pravdu. „Karina, ty si vyvolená viesť tento národ, tvoja odvaha zmení pravidlá a zákony, už nebudú žiadne boje! Len teraz poď so mnou." Zoen Karinu ťahal ku garážam. Odtiaľ boli dohodnutí utiecť.

„Nemala som sem nikdy chodiť. Mala som ťa počúvať Zoen. Tak veľmi ma to mrzí." Karina nedokázala zastaviť slzy.

Zoen Karinou zatriasol. „Karina, na toto nemáme čas. Musíš byť silná. Bojujeme predsa za lepšiu budúcnosť, radšej zomrieť ako žiť v otroctve!" Zoen sa prikrčil, neďaleko od nich buchol granát. „Do čerta!" Zoen zanadával a ťahal Karinu ako bábku k domu.

V garáži už čakali podaktorí chlapi. „Kde ste toľko?!"

Noel nervózne vyzeral na cestu. „Musíme byť preč, skôr než dom vyletí do vzduchu."

Karina sa zhrozila. „Nie! Sídlo predsa nesmiete len tak zmiesť z povrchu."

„Sú tu všetci z rady. Bude to najlepší zásah." Noel chcel, aby Karina chápala. „Je to predsa len dom."

„Niee." Karina už hystericky vrieskala. Všetko sa na ňu rútilo. „Toľko životov predsa nemusíme obetovať. Proste odtiaľto odídeme."

Všetci stíchli a ostali pozerať na Karinu, alebo skôr za ňu.

Na prahu garáže stál Raphael. „Karina..." Raphael nenachádzal slová. „Ako si mohla?"

„Otec..." Karina naozaj prepadala v plač. „Nedalo sa inak..." Snažila sa otcovi vysvetliť.

„Zradila si!" Pozrel si všetky tváre, ktoré naňho nemo hľadeli. „Vy všetci! Ste zradcovia!" Raphael vytiahol zbraň a začal strieľať. Pridali sa k nemu aj jeho ľudia. Odrazu sa strhla vnútri garáži prestrelka, malý front uprostred bojiska.

„Zoen ber Karinu a bežte preč! Ak trafia nádrž, celá garáž vyletí do vzduchu." Noel kričal na Zoena.

Zoen neváhal ani sekundu. Vzal Karinu za ruky a utekal s ňou von z garáži.