Stratená civilizácia

Kapitola 44

Judáš obchádzal obhliadku sídla ako zvyčajne, dnes zamieril aj do väzenia. Podplatil strážcu na začiatku aby mal so Zoenom chvíľu súkromia. Ledva svojho brata spoznal. Zakrvavené oblečenie na ňom viselo. Dobitá tvár tak ako ruky a roztrhnuté rany, ktoré síce vnútorný oheň hojil, no stále mu robili nové. „Ahoj Zoen.

Zoen zdvihol hlavu. Zaostril zrak na prichodzieho. „Aaa, môj milovaný braček." Odpľul si na zem.

Judáš si nevšímal Zoenove slová. „Viem, že nie som najlepší brat, no záleží mi na tebe."

Zoen si odfrkol. „To iste."

Judáš sa chytil mreží na Zoenovej cele až mu zbeleli hánky. „Aj keď máš pocit obrovskej zrady, spravil som to aj pre teba. Spravil som to pre otca!"

Zoen sa rýchlo vystrel a pristúpil k mrežiam, závrat si nevšímal. „Neopováž sa spomínať nášho otca. Nezaslúžil si si ho!"

Noel pokrútil hlavou. „Práve náš otec ma poslal do pazúrov nepriateľov. Plánoval Hikirov zničiť z vnútra a nato tu potreboval svojho človeka. Ty si bol príliš vzácny s tvojimi schopnosťami. Tak mňa, ako staršieho obetoval! Nevieš si ani predstaviť ako mi bolo, to nie ja som zradca! To on zradil mňa!" Noel sa rýchlo poobzeral, či ich nepočúvajú nežiaduce uši.

„Myslíš, že tomu uverím?" Zoen sa uchechtal. „Si blázon!"

„Blázon či nie, zachránim ťa. Nedovolím, aby ťa Hikirovia zabili." Noel sa neustále ostražito rozhliadal.

„Veď je to už jedno." Zoen sa namáhavo odtackal naspäť do postele, ak sa to tak dalo nazvať. Pozbúchané drevené laty a na nich kus rozpadajúceho sa niečoho. „Karina si vybrala Hikirov, nepodarilo sa mi ich zničiť a ešte som o ňu aj prišiel."

„Nesmieš sa vzdávať! Karine som vnukol spôsob ako ťa zachrániť, len musíš súhlasiť." Noel mal v hlase silnú naliehavosť.

„Súhlasiť? S ďalšou absurdnosťou, ktorá nás doviedla sem?" Zoen už nemienil ani dúfať.

„Predsa sa s Karinou ľúbite, nemôžeš len tak zahodiť, čo je medzi vami." Noel sa brata snažil presvedčiť.

„Prečo by ma Karina ešte ľúbila? Zahodila moju lásku za všetok tento prepych. Teraz je šťastná." Zoen sa ľutoval, tu vo väzení mal na premýšľanie všetok čas. Na jednej strane Karinu chápal, on by jej nikdy nemohol dopriať takýto luxus no ako mohla zahodiť jeho lásku... Možno ľúbil len on.

„Šťastnou ju robíš predsa aj ty." Noel sa chytal poslednej slamky. „Zrúti sa, ak o teba príde."

„Tak nech!" Zoenovi tie slová vyšli priamo zo srdca. „Chcela byť s otcom. Mňa zahodila ako použitú handru!"

„Teraz si k nej nespravodlivý." Noel musel Karinu obhájiť. „Aj teraz bojuje za vašu budúcnosť."

Zoen sa otočil ku stene. Noelove slová boleli. Myslel si, že najväčšia bolesť prišla so smrťou manželky, no mýlil sa. Karininou láskou si bol taký istý, dúfal že prekonajú všetky prekážky, ktoré im osud postaví do cesty. A nakoniec to bola ona, ktorá ho doviedla do smrteľnej priepasti.

Noel si vzdychol. „Skús Karine veriť. Spoľahni sa na jej lásku." Odišiel, nechal brata rozjímať.

„Na dnes končíme." Nathan podal Karine ruku. Zvalil ju na žinenku, keď jej predvádzal chvat na oklamanie súpera. „Musíš sa pripraviť na večer."

Karina sa zodvihla. „Bojím sa."

Nathan jej zdvihol bradu. „Čo je prvé pravidlo dobrého špióna?"

„Nikdy sa nebáť." Odpovedala Karina. „Ale aj tak. Neviem, čo ma čaká."

„Nič bolestivého, trápneho ani znevažujúceho. Povieš len: Prisahám vernosť Hikirom. Odteraz som jedna z vás a celý môj život zasvätím nášmu poslaniu. To je celé." Nathan sa snažil Karinu povzbudiť.

„Hádam to nepopletiem." Karina sa pousmiala.

Nathana sa zasmial. „Sem tam sa stane, že nováčikovia si pomýlia písmenka, ale ty určite nebudeš patriť medzi nich." Žmurkol na Karinu. „A poďme už, vám ženám trvá dlho pokým sa nachystáte."

Karina drgla Nathana do pleca. „No určite." Smiala sa. „Dáme si preteky?" Nečakala na Nathanovu odpoveď a rozbehla sa do izby.

Samozrejme, že ju Nathan predbehol. Karina div nevypľula pľúca no bolo jej to na nič platné. Roky tvrdého výcviku sa nemohli rovnať jej týždňu. „Ale zlepšuješ sa." Nathan ju podpichol. Vôbec nebol zadýchaný.

„Nabudúce už vyhrám." Karina zabuchla pred Nathanom dvere a chystala sa do sprchy. Na stolíku ju čakala kniha. Prelistovala zopár stránok a zastavila sa na záložke. Prvá misia. Prečítala si nadpis. Párovanie partnerov. Začítala sa. Úplne zabudla na sprchu aj večer. Prebralo ju klopanie.

„Haló slečna Karina, ste oblečená?" Žena čakala za dverami.

Karina rýchlo zavrela knihu a šupla ju medzi ostatné, ktoré si nahromadila za celý týždeň.

„Vstúpte."

Žena sa dotrepala s celým kufríkom. „Prišla som Vás učesať a nalíčiť." Zhodnotila Karinine oblečenie. „Ešte ste sa neprezliekli?"

Karina zahanbene pozrela na legíny a tričko, veci v ktorých cvičila s Nathanom. „Hodím rýchlu sprchu a líčiť sa nemusím."

Žena pochybne nadvihla obočie. „Nechcete spraviť ani účes?"

Karina si obzrela všetky tie kulmy, hrebene, fén a neviem čo všetko ešte trčalo z kufríka. „No dobre, idem do sprchy a potom som celá vaša. Zatiaľ si dajte kávu či čaj."

Karina vtrhla do izbe ešte v uteráku. Žena však v izbe nebola. Rýchlo sa osušila a začala si fénovať vlasy.

Žena vstúpila do dverí s hrnčekom v ruke. „Spravila som čaj aj vám. Je s mätou, proti nervozite."

Karina si hrnček vďačne zobrala. „Ďakujem." Potom už len v zrkadle sledovala, akú krásku z nej kaderníčka robí. Neverila vlastním očiam. „Vyzerám nádherne." Karina sa obzerala v zrkadle. Od otca dostala krásne bledomodré šaty, ktoré jej obťahovali postavu. Rukávy z ľahkej látky splývali dolu a ramená mala odhalené. Biela čipka na prsiach a bokoch len zvýraznila Karinine krivky.

Na dvere zaklopal Karinin otec. „Je čas dcérka." Ponúkol Karine rameno.

Predo dvermi už čakal Nathan v obleku, sklonil hlavu. „Ako bohyňa." Zašepkal.

Karina pokynula s červeňou v lícach hlavou. „Ďakujem." Niesla sa vedľa otca akoby bola tou najlepšou dcérou. Inokedy by sa od toľkých pohľadov uhýbala a schovávala, no teraz sa vyžívala. Kráčala ladne s hrdo vztýčenou hlavou, nesmela vzniknúť ani iskierka podozrenia či neistoty.

Pokračovanie nabudúce :D