Stratená civilizácia

Kapitola 61

„Blížia sa tvoje narodeniny. Čo by si si priala?" Zoen s Karinou behal okolo sídla ako každé ráno.

„Mám všetko. Nevymýšľaj hlúposti. Aj tak už otec usporiadava večierok." Karina si odfúkla. Najradšej by sa z toho večierka vyhovorila, ale bude predsa hlavná hviezda. Všetci tí gratulanti a poskokovia, ktorí sa jej budú snažiť vliezť do zadku... Už teraz z toho bola otrávená.

Zoen postupne prešiel do chôdze. „Tak sa vyparíme a spravíme si vlastný večierok."

„Otec by ma zabil. Ale vieš si to predstaviť? Oslávenkyňa nepríde na vlastnú párty?" Karine sa ten nápad zdal vtipný.

„Ja ťa ochránim." Zoen sa otočil a vyštartoval po Karine.

„Zoen." Karina zvýskla a pustila sa do behu.

„Vitajte." Karina stála na terase a prijímala gratulácie. Dary odovzdávala dvom ženám, ktoré stále po jej boku. Kytíc mala toľko, akoby vykradla kvetinárstvo.

Zoen stál obďaleč a zbežne si prezeral ľudí. Buď páry, ktorým Karina pomohla v manželstve alebo vysokopostavený ľudia. Raphael na ničom nešetril. Záhrada bola plná stanov, aby sa ľudia mohli poskrývať do tieňa, vonku bolo sparné leto. Stoly sa prehýbali od jedla a otvorený bar lákal každého na osviežujúci drink. Barman predvádzal šou. Všetko slúžilo na ukázanie pompéznosti, no keby Raphael naozaj usporiadaval oslavu pre svoju dcéru, bolo by na nej pár ľudí a Karina by mala na tvári skutočný úsmev, nie tento formálny. V tom sluha doniesol ďalšie darčekové škatule na stôl, určite od ľudí, ktorí sa nemohli zúčastniť. Ešteže je dom taký veľký, lebo tieto hlúposti sa im určite všetky nespracú do izby. Dokonca aj Rala sa prechádzala voľne na oslave, aj keď pár krokov za ňou ju nasledoval ošetrovateľ. Privolal si ju, bola ako veľké hravé mača. Konečne gratulácie ustali a mohol sa usadiť so svojou ženou. Pár ľudí prednieslo reč pre oslávenkyňu a dali si ľahký obed. Karina tancovala s otcom, Zoenom, a ďalšími chlapmi. Potom mali so ženami klebetný krúžok a ani sa nenazdal, bol večer.

„Mám dosť." Karina sa oprela o Zoena.

„Aj ja, a to sa okolo mňa nemotá toľko ľudí." Zoen Karinu hladkal po chrbte.

„Dokedy tu ešte musíme byť?" Karina pozerala dookola. Už padal súmrak a tak záhradu osvetľovali lampióny a záhradné svetlá. Hostia sa rozprávali medzi sebou, tancovali a zabávali.

„Netuším, no ak sa vytratíme, možno si nič nevšimnú." Zoen si to hneď rozmyslel, ako zbadal, že sa k nim blíži Raphael.

„Dcérka." Raphael podával dcére pohár šampanského. „Hostia sú zvedaví, čo si dostala. Budeš aj rozbaľovať darčeky?"

„Karina záporne pokrútila hlavou. Na to ozaj nemala náladu.

„Ale no. Aspoň zopár." Raphael sa pozrel na hromadu darčekov. „Keby si otvárala všetky, strávili by sme tu ďalšie leto."

Karina sa nezasmiala. „Nemám energiu tešiť sa z každého darčeka, čo otvorím."

Raphael zmenil výraz. „Karina, táto oslava slúži na utužovanie vzťahov. Každé stretnutie je len o kontaktoch. Hlavný cieľ akcie je nepodstatný."

Karina zaťala zuby. „Zopár darov teda otvorím."

„Dobré dievča." Raphael odišiel.

„Nemusíš ak nechceš." Zoen stisol Karine dlaň. „Na niečo sa vyhovoríme a pôjdeme do izby alebo odídeme niekde do hotela."

Karina sa odhodlane postavila. „Vyberiem len zopár škatúľ." Za potlesku sa vybrala ku darom. Niekto už pripravil nožnice na mašle. Vybrala veľkú škatuľu. „Fíha, je ťažká." Pomaly nadvihla veko krabice. Drevená vyrezávaná soška skrývala tri fľaše vína. „Určite bude veľmi staré." Obecenstvo sa zasmialo. Druhá škatuľa skrývala luxusné hodinky. Našla aj kabelky, šperky či blúzky. „A čo je v tejto malej?" Zatriasla škatuľkou. Na lístku bolo od otca. Otvorila krabičku a prekvapene pozrela na otca. Vytiahla kľúče od auta a pípla. Neďaleko sa ozval zvuk motora a šofér prišiel s autom. Čierny rolls roys vynikal, aj keď tu také luxusné autá boli úplne bežné. A veľká červená mašľa zakrývala pol strechy. Teraz padla sánka aj Zoenovi. Zatúžil po svojom starom džípe.

„Ocko." Karina si chytila ústa, potom sa vrhla otcovi do náruče. „Ďakujem. Ďakujem. To je asi najúžasnejší darček, aký som kedy dostala. Okrem Raly samozrejme."

„Som rád, že sa ti páči." Raphael očividne svoju dcéru rozmaznáva, no zaslúžila si to.

Chlapi sa zhŕkli okolo auta. „Najnovšia výbava. Kožené sedadlá..." Karina autám nerozumela no stačil jej Zoenov obdivný pohľad, aby vedela, že toto auto je proste trieda.

„Drahý hostia, snáď vám nebude prekážať, ak sa teraz rozhodnem prevetrať tohto tátoša." Karina už nasadala do auta a Zoen na stranu spolujazdca.

„Dávajte si pozor dcérka." Raphael ešte Karinu upozornil a potom cúvol dozadu. Karina naštartovala a auto hladko vyrazilo zo sídla.

„Pozri, tento darček sa úplne vyníma nad ostatnými." Karina nasledujúci deň v izbe otvárala zvyšné dary.

„Ukáž." Zoen si hlinenú figúrku obzeral. Ženská postava držala v rukách bábätko. „Dobrá práca. Aj keď," Zoen figúrku obracal v rukách. „Nepripomína ti tie figúrky vojačikov, ktoré vytvoril chlapec..." Zoen stíšil hlas. „Ten chlapec v tábore Dizirkov?"

Karina si figúrku lepšie prezrela. „Máš pravdu. Myslíš, že je od nich?"

„Neviem. Ale znamená to, že minimálne o tebe stále vedia." Zoen sa zapozeral von oknom do diaľky. Aj keď tu boli v relatívnom bezpečí, stále na Karinine kroky niekto dohliadal.

„Dám si ju na nočný stolík." Karina s láskou uložila figúrku.

„A čo s ostatnými darmi?" Zoen sa obzeral po izbe. Toľko harabúrd , baliaceho papiera a tašiek už dlho nevidel.

„Oblečenie a kabelky do skrine, niekde ich tam už len spracem. Šperky a hodinky do šuplíka no a zvyšok niekde po dome porozhadzujem. Neplánujem si ich tu všetky nechať." Karina už teraz premýšľala, kde všetky tie lampy, obrazy či bytové doplnky uprace. „Dostala som aj foťák, čo povieš, keby sme vybehli poobede niekam do prírody a nafotili súkromné fotky?"

Zoen sa zoširoka usmial. „Veľmi rád. S tebou pôjdem aj na kraj sveta." Zhodil všetky haraburdy z postele a hodil na ňu Karinu. 

Budúcu kapitolu nás čaká nový začiatok :D a pekne pomaličky sa blížime aj ku koncu :)