Stratená civilizácia

Kapitola 48

Výbuchom svojich emócií a energie podpálil dom, zhorel do tla.

Karina utrela Zoenovi slzu, ktorá si razila cestičku cez líce až dolu strniskom. „Veľmi ma mrzí tvoja strata Zoen." Dlaň, ktorou držala Zoena, si už vôbec necítila.

„Vtedy som sa veľmi zmenil. Ani smrť mojich rodičov ma nezasiahla tak veľmi ako jej." Zoen sa vrátil do prítomnosti. Rozpovedaním svojho príbehu Karine sa mu trochu uľavilo.

„Teraz mi je už úplne jasné, prečo si tak prudko zareagoval. No ja predsa nie som ako ona." Karina to chcela podotknúť v dobrom. „Predsa po otcovi mám v sebe aj oheň a po matke vzduch. Som silnejšia a strážiš ma lepšie, než ochranka prezidenta." Karina sa snažila odľahčiť situáciu.

„Prezident mi je ukradnutý." Zamrmlal Zoen. „Ty si môj život." Natočil sa ku Karine. „Ak som si myslel, že svoju ženu neskutočne ľúbim, neviem ako nazvať to, čo cítim k tebe. Karina, ak by si ma ty opustila, asi by som vyvraždil pol zemegule, pokým by sa niekomu nepodarilo ma zabiť. Bez teba som nikto."

Karina mala od dojatia stiahnuté hrdlo. Silno Zoena objala. Vôbec jej nevadilo, že je mokrá, spotená a smrdí, táto chvíľa bola pre oboch viac než dôležitá.

Zoen si Karinu posadil na kolená. Nehodlal ju pustiť z náručia. Opadol z neho prvotný strach.

Karina si Zoenove pery pritiahla do vrúcneho bozku a potiahla za vlasy. Obaja potrebovali vnímať toho druhého všetkými zmyslami. Tentoraz horel oheň aj v Karine, nevedomky im obom zvyšovala horúčavu v tele. „Nechceš sa ísť schladiť?"

Zoen prerušil bozk. „Hodím ťa do toho jazierka ešte raz?"

Karina sa zasmiala. „Ďakujem nie. No čo tak spoločná vaňa? Umyjem ti chrbát." Prebehla bruškami prstov zo Zoenovej šije na hruď. „A potom tvoje tvrdé svaly." Smerovala prstami čoraz nižšie.

„Chcem ťa hneď." Zoen by nevydržal až k domu. Karina vedela, ako provokovať. „A to som ťa spoznal, ako šedú myšku. Povedz, kedy si sa zmenila na túto zvodnú diablicu?" Prisal sa Karine na krk.

Karina vzdychla blahom. „Vtedy, keď sa naše cesty spojili."

Zoen sa rýchlo poobzeral. Vŕba, pod ktorou sedeli, ich dostatočne zakrývala svojimi dlhými zelenými konármi. Vyzliekol si tričko a rozprestrel ho na zemi. Následne si nadvihol Karinu držiac za zadok, aby sa ani na chvíľu neoddelili od seba a položil ju na zem.

Karina prikývla na všetko, čo s ňou Zoen robil. „A že kto je tu zvodca."

Karina si večer natierala kolená masťou. Na oboch mala modriny. Najprv sex pri jazierku a potom vo vani, no stálo to zato. Dnešný deň ich so Zoenom veľmi zblížil. Vyspovedal sa jej a zdalo sa, akoby je spokojnejší. A konečne sa aj ona dozvedela, čo sa naozaj stalo, nie len klebety z druhej ruky. Zoen akurát vyšiel z kúpeľne. Vzal Karine krém a trochu si vytlačil do rúk, potom jemnými pohybmi prešiel po celej dĺžke lýtok a stehien, až sa zastavil na Karininých bokoch. „Ty si dnes ale nenásytný." Karina prekryla Zoenove dlane svojimi.

„A čuduješ sa? Pri tebe sa vôbec neviem ovládať." Zoen už Karine sťahoval kraťase, v ktorých spávala. Rukou potlačil Karinu, aby si ľahla. „A teraz zavri oči." Zoen končekmi prsto prechádzal Karine po vnútornej strane stehien a dráždil ju. Karina sa snažila stehná spojiť, no Zoen jej to neumožnil. Jazykom našiel jej citlivé miesto a to už Karina vzdychala Zoenove meno.

Raphael už dlho necvičil, ani sa nezúčastnil priameho boja. Rozhodol sa preto využiť prestávku medzi pracovnými sedeniami a trochu si zatrénovať. Zavolal Nathanovi.

Nathan zdvihol mobil.

„Kde si?"

„Pri Karine na hodine psychológie." Nathan vyšiel z učebne.

Raphael zvažoval možnosti. „Pošli mi do telocvične voľného muža, chcel by som si trochu ponaťahovať telo."

Nathan sa uškrnul. „Pošlem." Zložil mobil a vrátil sa ku Karine. „Niečo ti ukážem."

Karina odrhla oči od poznámok, ktoré si písala. „Čo?"

Nathan sa zoširoka usmial. „Poď." Potiahol Karinu. Ešte upozornil učiteľku. „Hodina pokračovala normálne, bez prerušenia do konca. Jasné?"

Žena prikývla, čo iné mohla.

„Nathan, čo sa robí?" Karina utekala za Nathanom. „Kam ideme?"

„Uvidíš, ako tvoj otec bojuje." Nathan Karinu viedol do telocvični.

„Ja som myslela, že už boj zanechal." Karina mala zmiešané pocity. „Nie je na súboj starý?"

„Ale kdeže. Tvoj otec patril medzi vynikajúcich bojovníkov. Čo stráca na mladosti mršného tela, nahrádzajú skúsenosti." Nathan sa s Karinou pretlačil cez hlúčik ľudí. Rýchlo sa rozpŕchlo, že Raphael sa ide biť.

Karina sa presvedčila na vlastné oči, Nathan mal pravdu. Otec súperove kroky predpokladal a tak sa im ľahko vyhol. Nečudo, že si mamu získal. Stále, aj teraz ako šesťdesiatnik vyzeral dobre. Žiaden pupok či plešina, len pár vrások a šedín.

Raphael si šetril energiu, nechal súpera sa vysiliť a potom zaútočil. Keď chlap padol a už nevstával, víťazoslávne sa uškrnul, užíval si potlesk. Ani si nevšimol, kedy sa pri nich zhromaždilo také publikum.

„Mali by sme ísť, než si ťa otec všimne." Nathan pošepkal Karine.

„Prečo?" Karina nechápala.

„Máš predsa hodinu, nemala by si tu byť." Nathan Karinu súril.

„Aj toto je predsa lekcia." Namietla Karina.

„Ale nie pre teba." Nathan Karinu rýchlo viedol do knižnice.

„Beztak som už videla, ako sa chlapi mlátia." Karina Nathanovi odporovala.

„To síce áno, ale tvoj otec je iná liga." Nathan vzal prvé knihy, čo mu prišli pod ruku a roztvoril ich na stole. „Sadaj a študuj. Keby niečo, zatĺkaj." Raphael nemá rád, ak sa niečo deje poza jeho chrbát, dodal Nathan v duchu. A už vôbec by sa mu nepáčilo, keby Karina videla jeho horšie stránky, ktoré si občas ventiluje takto v súbojoch. Našťastie bol dnes ešte milosrdný, občas súpera aj zabil.

Karina vôbec nerozumela, prečo ten zápas videla, keď vôbec nemala. Zanedlho však tieto myšlienky vypustila z hlavy a plne sa zažrala do textu pred sebou. 

Tak, dnes kapitola o Raphaelovi :)