Stratená civilizácia

Kapitola 57 - po roku

Po roku od prijatia do Hikirovského spolku...

„Kto by to bol povedal, aucajder ako ja a tu si nájde toľko priateliek." Karina stála vedľa Zoena a kývnutím hlavy pozdravovala svoje známe. Odkedy založila spolok bojovníčok, naklonila na svoju stranu veľa žien, z ktorých sa po zlepšení vzťahov medzi sebou, stali veľmi dobré kamarátky. Malá skupinka ľudí sa každým týždňom rozrastala. Vedenie prenechala schopnej a silnej vodkyni. Stretávali sa na rôznych večierkoch, narodeninových oslavách alebo akciách Hikirov.

„Veru. Za rok si sa tak veľmi zmenila." Zoen si Karinu pridržiaval za boky. Tunajší chlapi sa síce od jeho manželky držali v úctivej vzdialenosti, no dnes tu bolo veľa cudzincov. „Tvoj projekt sa postupne šíri do celého sveta."

Karina sa zasmiala. „Otec povedal, ako mor. No zdá sa mi, že sloboda žien je lepšia ako mor."

„Niekto by s tebou nesúhlasil." Zoen si všímal protivné pohľady chlapov, ktorým sa vymykali manželky spod kontroly.

„Hej, nájdu sa aj chlapi s predpotopným názorom." Karina nahodila svoj najväčší úsmev a zamierila za skupinkou chlapov, ktorí zazerali.

Zoen už presne cítil, čo chce Karina urobiť. Rýchlo ju stiahol na parket. „S nimi sa ti neoplatí debatovať."

„Vidím, že moju dcéru dokonalo zvládate." Raphael prikrúžil so svojou tanečnou partnerkou.

„Otec." Karina bola po poslednej hádke s otcom ešte rozčúlená. No na verejnosti museli zachovávať dekórum dokonalého vzťahu otca a dcéry. Neustále našla nejaké pravidlo, ktoré by chcela meniť.

Raphael pustil svoju tanečnú partnerku a podal jej ruku Zoenovi, on si zase prevzal dcéru, aby pokračovali v tanci. „Mala by si sa viacej ovládať. Normálne ťa nespoznávam."

„Lebo pevne stojím na vlastných nohách?" Karina sa obzrela za Zoenom, dokonale tancoval.

„Vedel som, že budeš talentovaná po mne, no čo z teba dokázal ročný tréning... Obrovská zmena." Raphael krútil hlavou. „Keby tu vyrastáš od malička, už si obávaný špión či súper. Kmene by padli."

Karina zaťala sánku. Mamina výchova z nej robila dievča, ktoré sa síce nestratilo vo svete, no nevynikalo. Vplyv živlov a Hikirov, možno trochu aj spojením so Zoenom, z nej spravilo ženu, ktorej meno sa čoraz častejšie začalo šíriť po susedných krajinách. „Možno je dobre, že ma nakoniec vychovávala mama. Poznala som súcit a láskavosť, akej by sa mi tu pravdepodobne nedostalo."

Raphael si odfrkol. Už spoznal, že jeho dcéra sa podobá aj naňho. Briana v nej črty tejto osobnosti potláčala, no tu vyšli na povrch. Naozaj by z nej bol prvotriedny vodca, ak nie veľká mrcha keby šla od začiatku v jeho šľapajach. Teraz v nej stále bojuje tá stará Karina s novou, čo do nej vtĺkajú učitelia. No nejakým zázrakom aj pri podmienkach, ktorými ju skúša, sa stáva silnejšou. Musí podrobnejšie preskúmať to puto, ktoré má so Zoenom. Očividne sú prepojený viac, ako sa na prvý pohľad zdá. „Si živý dôkaz, že gény vedú nad výchovou. Stávaš sa mojou kópiou v mladosti dcéra." Raphael to slovo zdôraznil.

Karina zbledla. Už vedela, čo všetko otec napáchal, aby sa dostal do rady. Aké zločiny a krv má na svojich rukách v mene Hikirov. A bála sa, naozaj ju niekedy budili v noci strašidelné mory, kedy bola aj ona vraždiaci nástroj. O týchto obavách nehovorila, držala ich v sebe hlboko skryté. Len Zoen vedel, čo sa deje v jej hlave, aj on totiž v mene kmeňov vykonal hrozné veci. „Jeden by povedal, že sa podobám aj na mamu."

„To áno. Máš jej postavu, vlasy a ďalšie fyzické črty, to nepopieram. No aj dušu bojovníčky, aj keď... Briana sa nikdy neznížila na úroveň krvilačnej vrahyne. Stále dodržiavala akýsi kódex cti, ktorý ju brzdil a pritom bola najlepšia. Nechápem to." Raphael potriasol hlavou.