Stratená civilizácia

Kapitola 62

Karina prežívala jeden deň ako druhý. Venovala sa tréningu a Rale, častejšie sa zdržovala pri Zoenovi. Jedného dňa, sa Karinina idylka mala zmeniť. Už si zvykla na Hikirov a ich kruté praktiky. Poznala, čoho všetkého sú schopný, aj jej otec no očividne stále pred ňou skrývali dosť tajomstiev.

„Tak ty takto na mňa?" Zoen zachytil vankúš, ktorý doňho Karina hodila.

„Bráň sa." Karina hodila ďalší.

Zoen neváhal, v poslednom čase Karina zvlákala vankúše jedna radosť, hodil do Karina dva menšie naraz. Samozrejme, že sa nestihla uhnúť obom.

„Ty máš viac munície." Karina sa načahovala na posteli po ďalšie vankúše. Čo Zoen parádne využil. Zachytil Karinu za ruku a prekrútil pod seba. No Karina sa nevzdávala, odtlačila Zoena a skotúľali sa z postele. Vankúše na zemi zjemnili ich pád. Karina sedela na Zoenovi a držala mu ruky.

„Už som ti to hovoril a poviem to ešte tisíckrát. Si proste nehorázne sexi." Zoen sa načiahol po bozk, no Karina sa kúsok nadvihla.

„Čo by si rád zlatko?" Panvou presne pohla, aby cítila Zoenovu pýchu.

„Ty provokatérka." Zoen si uvoľnil ruky a pretočil ich, takže teraz ležala na chrbte Karina.

Karina odula spodnú peru. „To nie je fér, si silnejší."

Zoen ukázal žiarivý úsmev. „Lebo chlap má ochraňovať svoju manželku. A jeho poslušná ženička, má doma čakať, starať sa o deti a variť večeru."

Karina si odfrkla a sfúkla prameň vlasov, ktorý jej vlietol do tváre. „Také klišé."

„Teba by som doma pri šporáku musel priviazať." Zoena neopúšťala dobrá nálada.

„To by si skúsil." Karine hrali v očiach provokačné ohníčky.

Zoen zavrčal. „Výzva prijatá." Nadvihol sa a dvíhal aj Karinu.

Karina spozornela. „Kam sa chystáš?"

„Predsa do kuchyne." Zoen sa načahoval po putá.

„To niéé." Karina sa zachytila nočného stolíka. No tak nešťastne ním pohla, až spadli veci. Počula prasknutie.

Zoen očkom skontroloval, čo sa rozbilo. „Padla za obeť tá keramická figúrka."

Karina sa k nej zohla. „Je len prasknutá. Zozadu sa však odštiepil veľký kus." Nakukla dnu a bola dutá. Všimla si biely papierik vnútri. „Je to schránka."

Zoen prekvapene zdvihol obočie. „Pozriem sa." Zoen opatrne figúrku zlomil v polovici a vybral odkaz. „Briana žije, Raphael ju drží v zajatí."

Karina nechápavo pozerala na figúrku. Malo ju to napadnúť už skôr, figúrka symbolizovala matku. Odkedy je tu, je hýčkaná a psychologicky manipulovaná, zabúda používať vlastný rozum. Vychmatla Zoenovi papierik z rúk, obracala ho na všetky strany, skúmala vo svetle. Nič, len tá jedna veta. Vedela, že je pravá, inak by ju Dizirkovia neprepašovali k nej. Bola si stopercent istá, že ju stále chránia, aj pred ňou samou. Papierik jej vypadol z rúk a vyletela z dverí ako namydlený blesk.

„Karina! Niee!" Zoen za ňou bežal. Zachytil ju na konci chodby. „Karina uvažuj, skôr než spravíš niečo neuvážené."

„Nemám nad čím uvažovať!" Karina si vytrhla ruku a ponáhľala sa otcovi do kancelárie, o takomto čase by tam mal byť.

„Karina!" Zoen pokrčil papierik a schoval si ho do vrecka nohavíc, neskôr ho spáli.